Vy máte moc, my máme pravdu

Prejav Silvestra Krčméryho odznel 24. júna 1954 na hlavnom pojednávaní vyššieho vojenského súdu v Trenčín ako záverečná reč obžalovaného. Krčméry bol odsúdený na 14 rokov za vlastizradu.

Keď mi bolo udelené posledné slovo na moju obhajobu, tak musím zdôrazniť, že na svoju obranu neuvádzam vlastne nič. Čo som uviedol, uviedol som len na obranu skutočnosti a pravdy. Prosím, aby sa to aj tak chápalo a aby sa to nepripisovalo k môjmu dobru alebo poľahčujúcim okolnostiam.

Keď som po dvoch rokoch vyšetrovania odmietal vypovedať, bolo to hlavne preto, lebo som videl, že vyšetrujúce orgány nechcú pravdu poznať, ale naopak, prekrútiť. Z toho, čo som robil, nechcem sa „vyzuť“ ani „vykrútiť“, ani zmenšiť svoju zodpovednosť za to, čo som konal, lebo som presvedčený, že v tom, z čoho som žalovaný, mám čisté svedomie pred Bohom i pred ľuďmi. Že som totiž nechcel nikomu ublížiť a vedome ani neublížil, tým menej ľudskej spoločnosti alebo trebárs čo i len niektorej triede.

Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista, mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že takej veľkej milosti nie som hodný. Preto pre seba nechcem ani poľahčujúce okolnosti, tak ako sa ani nemôžem ospravedlňovať za to, že som konal dobro.

Zaiste, nie som svätý. Bohužiaľ. Mám svoje chyby a hriechy, hlavne pred Bohom, ako každý z nás a možno aj viac. Napríklad nedostatok pokory, obetavosti, nepresnosť, samoľúbosť a vypočítavosť, nedostatok vnútornej duchovnej čistoty, sústredenosti, možno ešte stále aj hodne vnútorného sebectva a mnohé iné. Ale celková línia bola jasná: nasledovať Krista, šíriť lásku k Bohu a blížnemu, aby všetci ľudia boli šťastní na zemi, tak ako i ja som šťastný od chvíle svojho vnútorného obrátenia, asi od sedemnástich rokov.

Lev Nikolajevič Tolstoj píše kdesi o tajomnej kúzelnej vetvičke zakopanej hlboko v zemi, kde je ukryté najväčšie tajomstvo: návod, ako by mohli byť ľudia šťastní na zemi. Keď ju po veľkej námahe našli a vykopali, boli na nej napísané len tri slová z Písma: „Milujte sa navzájom!“ A k tomu Tolstoj dodáva: preto len tak budeš žiť doopravdy pre seba, ak budeš žiť pre druhých. Len vtedy budeš doopravdy šťastný, keď budeš robiť šťastnými iných. Zdá sa to nepochopiteľným protirečením, ale skús a skúsenosťou sa presvedčíš.

Preto i my sme žili úplne službe Bohu a ľuďom. Nepotrebovali sme majetky ani odmeny, ba ani svoj minimálny plat, ktorý sme, ostatne, aj tak väčšinou rozdali. Preto sme už dávno v našom hnutí boli za zrušenie súkromnej lekárskej praxe a privilegovaných odmien za liečenie bolesti a utrpenia, pretože my sme boli šťastní, že vôbec môžeme pomáhať blížnym. A najvyššou odmenou nám bolo, že tým zároveň slúžime Bohu a plníme jeho vôľu.

Tým, že sme slúžili Bohu a človeku, sme slúžili aj ľudskej spoločnosti a podľa dnešnej terminológie aj robotníckej triede. Hoci my ľudí nerozdeľujeme. Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu. Ale každý človek je pre nás druhým Kristom.

Preto v našom zamestnaní a našej práci nenájdete ani najmenší háčik, lebo si myslím, že každý z nás robil v zamestnaní viac, ako bola jeho povinnosť. Alebo aspoň rozhodne viac, ako robila väčšina našich kolegov. Našu prácu nechápeme len ako zdroj príjmov, kariéry alebo ako zaujímavého koníčka či šport. Ale ako uskutočňovanie Krista v konkrétnom živote.

Mohli by o tom iste ešte objektívnejšie hovoriť naši predstavení, naši spoluzamestnanci, podriadení i pacienti. A iste aj hovorili. Možno je to hriech a zase nedostatok pokory, že som sa to odvážil tak sebecky pripomenúť pri našom pojednávaní, zvlášť keď viem, že všetci bratia a sestry z našich skupín dostali by ešte lepšie vysvedčenie zo svojej práce, a pritom to väčšinou ani nepripomenú. Ale je v tom aj môj nevykoreniteľný optimizmus, že tak túžim po tom, aby nás i neveriaci ľudia aspoň trochu chápali.

Nebola to taktika, ako nám to mnohí chcú dnes vsugerovať, aby sme vraj kryli svoju „protištátnu činnosť“. Je to základ samotného Kristovho učenia: „milovať budeš blížneho svojho“, a keď umyl nohy svojim učeníkom: „lebo ani Syn človeka neprišiel, aby mu posluhovali – ale aby on slúžil iným“, a „kto bude vyšším medzi vami, nech je tiež väčším služobníkom ostatných“.

Ako keby však naša práca nestačila na to, aby nás legitimovala a dokázala náš kladný postoj k človeku, spoločnosti a štátu. Žiada sa od nás zriecť sa svojej cirkvi, Vatikánu a Krista bezvýhradne, bez možnosti kritiky a prijať všetko, čo sa nám proti cirkvi a biskupom predkladá. Namiesto viery v Boha máme prijať jednu filozofickú fikciu, jednu teóriu založenú na filozofickom omyle alebo na politickom násilí, tak potom nemôžeme na to odpovedať inak ako Peter a Ján pred hlavným súdom pred 1900 rokmi: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí.“ (V tejto chvíli prísediaci prokurátor prerušil Krčméryho reč so slovami: „To je absurdné, ešte aj tu robí protištátnu propagandu.“ Po krátkom prerušení mu umožnil dohovoriť, „lebo sa inak určite niekto bude sťažovať“.)

Lebo Kristus jasne povedal o cirkvi, „kto vás poslúcha, mňa poslúcha“, a „kto vás prijíma, mňa prijíma“. A tiež „kto by ani cirkev neposlúchol, nech je ako pohan a mýtnik“, a „čokoľvek zviažeš na zemi, zviazané bude i na nebesiach“.

S radosťou a hrdosťou ideme teda do väzení, a ak treba, aj na šibenicu. Ak si Boh nás nehodných a hriešnych v nepochopiteľnej prozreteľnosti a milosti vybral, že smieme ho nasledovať do väzenia aj na kríž.

Slúžiť Bohu môžeme i vo väzení. Ba dokonca i lepšie, krajšie a čistejšie ako na slobode. Pravda, človeku nemožno službu vnútiť. Človeku možno len tak slúžiť, keď to aspoň čiastočne pripúšťa a prijíma.

Nerobíme sa nenahraditeľnými. Vieme, že na naše miesta prídu iní. Na naše pracovné miesta ich musíte zohnať sami. Na naše pracovné miesta v zamestnaní ich musíte sami zohnať. Na naše miesta v apoštoláte ich povolá Boh. Tak ako si povolal aj nás a pretvoril doslova z ničoho, ba aj z odpadkov ľudskej spoločnosti.

Veď ani ja sám som vieru nezdedil. Ani nevyhral v lotérii, ani nenašiel na ulici, ale ťažko som si ju musel dobýjať vo svojej mladosti. V ťažkých vnútorných bojoch, pochybnostiach, bolesti i utrpení, v práci i štúdiách rôznych svetonázorov. Vrátane Marxa a Lenina, islamu a budhizmu, židovstva i väčšiny evanjelických vyznaní. Boh mi dal všetko, čo mám. A teraz, keď mi kvôli nemu hrozia nepríjemnosti, ho mám zatajiť? Mám sa ho zriecť?

Náboženské krúžky budú existovať aj naďalej. I bez nás. Iné a ešte hojnejšie. Uvidíme to už v priebehu ďalších vyšetrovaní a súdnych procesov.

A to dovtedy, kým bude existovať cirkev, teda do konca času. Väčšinou budú existovať verejne, zvlášť keď sa nebudú prenasledovať. A väčšinou tajne alebo súkromne, keď budú prenasledované. Nie snáď preto, že by to bola dogma alebo že by cirkev bez nich nemohla byť. Ale preto, že pokiaľ sa len na svete bude čítať evanjelium, vždy budú ľudia, ktorí mu budú veriť, ktorí sa z neho budú učiť a tvoriť také spoločenstvá, ako to robil Kristus alebo svätý Pavol.

My sa predsa ani takto nedáme strhnúť k nenávisti, rebelovaniu ani reptaniu. O tom môžu už teraz svedčiť stovky ľudí. Práve v tom je naša sila a prevaha. My sa aj za zlo vieme dobrom odplácať. Viem, že všetci naši bratia budú aj vo väzení poctivo a nezištne pracovať. Je to naša stará tradícia. Aj prví kresťania, prenasledovaní pod rímskym impériom, hoci po státisícoch boli väznení, mučení a križovaní, predsa boli najobetavejšími pracovníkmi a nevieme ani o najmenšej vzbure, ktorú by robili.

Preto nás môže každý prenasledovať bez rizika. Iní politickí väzni to zaiste svojim protivníkom vrátia i s úrokmi. My naopak. Od prvej chvíle sa za vás všetkých dennodenne modlíme. Nie ako si to jeden vyšetrujúci referent ironicky vysvetľoval, aby vás čerti brali.

Ale naopak, aby vám Boh odpustil všetky chyby a hriechy, lebo naozaj nechápete dosah toho, čo robíte proti Bohu a cirkvi.

I za vás, pán prokurátor, hoci som vás ešte ani nevidel. I za tých, čo nás bili a ponižovali, obmedzovali a trápili metódami nervového a duševného nátlaku pri dlhodobej samoväzbe, znemožnením zamestnania i čítania, vychádzok, návštev i dopisovania. Niekedy i zamedzením sedenia a spánku. Usilovali sa na nás dosiahnuť nervové a duševné zrútenie a vynútiť skreslené alebo nepravdivé výpovede proti Kristovi a cirkvi alebo spolukamarátom.

Ale Božiemu súdu aj tak nikto neunikne!

A že som tieto veci neskrýval a hlásil i prokurátorovi tak rozhodne, to nie preto, že by som sa chcel pomstiť alebo že by ma premohla nenávisť. Veď sme boli šťastní a vďační za každý úder a už dávno sme všetkým odpustili. Hovoril som o tom len preto, že sa mi zdalo, že azda sa to predsa môže odstrániť, a preto cítim povinnosť chrániť aspoň tých ďalších.

V našom procese žalovaná je vlastne cirkev, inými slovami Vatikán, a to v neprítomnosti, bez toho, že by jej bolo dovolené brániť sa, hoci základná právna i ľudská zásada odjakživa bola vypočuť i druhú stranu.

Čo je to vlastne cirkev? Z náboženského hľadiska je to tajomné telo Kristovo, organizmus, pokračovanie Krista. Z hľadiska ľudského je to spoločnosť kresťanov, katolíkov. Dobrovoľná, ktorá nie je z tohto sveta. Na rozdiel od štátu nemá totiž väzenia ani bezpečnostný aparát, ani ľudské donucovacie prostriedky, ani fyzickú moc, napríklad zbrane, až na pár historických halapartní. Každý na celom svete z nej môže bez ľudskej ujmy a kedykoľvek vystúpiť.

Teda v cirkvi aj ľud, aj demokracia majú omnoho väčšiu váhu než v inej ľudskej spoločnosti a ľud už svojím členstvom dáva cirkvi svoj hlas. U nás najmenej 80 percent obyvateľstva dáva svoj hlas cirkvi. Keby útoky proti cirkvi boli pravdivé, už dávno by väčšina z cirkvi vystúpila, zvlášť pri takom veľkom nátlaku.

Cirkev sa nemieša do vnútorných záležitostí štátu, ale bráni sa iba proti vmiešavaniu do vlastných záležitostí. Že chce dýchať, to je jej hriech? Niekoľkými ľuďmi, ktorí ju nepoznajú alebo nenávidia, bola odsúdená na vyhladenie a tomu má prikyvovať alebo dokonca tlieskať?