Prečo s Varšavskou zmluvou nebolo rozpustené aj NATO
Američania pri zjednotení Nemecka riešili inú otázku ako Francúzi a Briti. Cieľom bolo, aby nedošlo k vzplanutiu nemeckého nacionalizmu.
KomentáreRuskoUSA
Vladimír PalkoKomentátor
Američania pri zjednotení Nemecka riešili inú otázku ako Francúzi a Briti. Cieľom bolo, aby nedošlo k vzplanutiu nemeckého nacionalizmu.
Čitatelia vedia, že problematike rozširovania NATO po roku 1989 som venoval za posledných dvanásť rokov desiatky článkov. Je to totiž veľká téma, najmä preto, aké ničivé boli následky rozširovania v jeho záverečnej fáze, keď po roku 2008 boli schválené zámery prijať doň i Ukrajinu.
Pod dojmom tých neblahých následkov sa stalo NATO predmetom oprávnenej kritiky a medzi kritikov, samozrejme, patrím i ja. Lenže téma NATO v celej jej časovej dĺžke je komplexná a čím sme ďalej od zlomového roku 1989, tým viac majú podaktorí sklon zabúdať, ako sa zmysel NATO počas desaťročí vyvíjal.
Napríklad často som sa za tie roky stretával s názorom, že keď po roku 1989 zanikla Varšavská zmluva, tak by bolo bývalo správne, keby sa bolo vtedy rozpustilo i NATO. Istú logiku to má, keďže NATO vzniklo v roku 1949 ako reakcia na rozšírenie sovietskeho vplyvu na štáty strednej a juhovýchodnej Európy, ale koncom 80. rokov Gorbačovov Sovietsky zväz pochoval komunistickú ideológiu a studená vojna sa skončila.
Lenže zakladatelia NATO nechápali zastavovanie komunizmu ako jediný zmysel NATO. Zmysel NATO sa zračí v brisknom vyjadrení prvého generálneho tajomníka NATO, britského lorda Hastingsa Ismaya: „Zmyslom NATO je držať Rusov mimo, Američanov vnútri a Nemcov pri zemi.“
Takže tým druhým účelom NATO bolo strážiť, aby nedošlo k opätovnému prebudeniu nemeckého agresívneho militarizmu. Lebo aj porazené Nemecko bez Hitlera vzbudzovalo v západných politikoch obavy. NATO, lepšie povedané USA, teda malo byť aj akýmsi zmierovačom, strážcom zmieru v Európe.
Túto skutočnosť sme si najmä u nás bezprostredne po roku 1989 príliš neuvedomovali. A moc sme si neuvedomovali, že táto obava nezmizla ani po roku 1989. Pripomeňme niektoré skutočnosti, ktoré boli roky utajené, ale už dávnejšie sú prístupné.
Jedným z následkov skončenia studenej vojny ako aj konca ideologického rozdelenia Európy bolo zjednotenie Nemecka, o ktorom západonemecký kancelár Helmut Kohl začal hovoriť už v posledných dňoch novembra 1989. Francúzi a Briti sa zjednotenia obávali. Na stretnutí s írskym premiérom Haugheym v decembri 1989 britská premiérka Thatcherová vyjadrovala obavy z veľkej ekonomickej sily zjednoteného Nemecka a z toho, či Nemecko bude rešpektovať svoju hranicu na Odre a Nise. Povedala, že ľutuje Gorbačova, lebo si myslí, že si neželá zjednotenie Nemecka, ako si ho neželá ani ona.
Thatcherová sa proti zjednoteniu vyjadrila i počas rokovania s Gorbačovom už v septembri 1989, keď ešte nik netušil, ako sa čoskoro vývoj zrýchli. Nič tak výstižne nevyjadruje vtedajšiu atmosféru ukončenia studenej vojny ako to, že Thatcherová otvorene hovorila Gorbačovovi, hlave donedávna najväčšmi nepriateľského štátu, veci, ktoré by sa neodvážila povedať do očí Helmutovi Kohlovi, kancelárovi spojeneckého štátu v NATO a EÚ.
Na stretnutí s premiérkou Thatcherovou 20. januára 1990 v Elyzejskom paláci francúzsky prezident Mitterrand o Nemcoch povedal, že Nemci majú na zjednotenie právo. Vyjadroval však obavy z následkov a v jeho úvahách bolo vidno, že Sovietsky zväz v tejto otázke potenciálne považuje za spojenca. Podľa neho sa zjednoteniu nedá zabrániť, nemalo by sa s tým však ponáhľať.
Gorbačovovi zjednotenie zrejme naozaj nebolo po chuti, ako to naznačila Thatcherová, ale bolo mu jasné, že to bude cena za ukončenie studenej vojny, ktoré inicioval práve on.
Všetkým teda bolo zrejmé, že zjednotenie sa nedá zastaviť, a že bude dobré, keď aspoň prebehne pod kontrolou štyroch víťazných mocností, ktoré vzišli z druhej svetovej vojny (USA, Sovietsky zväz, Británia, Francúzsko), ktoré budú o zjednotení rokovať s dvomi nemeckými štátmi. Tak vznikol formát „Dva plus štyri“. Je veľmi užitočné sledovať rozhovory, ktoré tomu predchádzali.
Nesmierne informatívne je stretnutie amerického ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera 9. februára 1990 s Gorbačovom v Kremli.
Baker Gorbačovovi hovoril o pripravovanom mechanizme „Dva plus štyri“ a zdôraznil, že k vytvoreniu takéhoto mechanizmu treba „pristupovať veľmi opatrne, aby nespôsobil vzplanutie nemeckého nacionalizmu“.
Baker potom otvoril otázku ako riešiť situáciu, v ktorej sa bude zjednocovať západné Nemecko, členský štát NATO, s východným, ktoré v NATO nie je. Spomenul teoretickú možnosť, že zjednotené Nemecko by mohlo byť neutrálnym štátom, ale dal hneď jasne najavo, že by to nebolo dobré.
Baker povedal: „Ak by Nemecko bolo neutrálne, neznamená to, že by nebolo militaristické. Práve naopak. Mohlo by sa ľahko rozhodnúť budovať svoj vlastný jadrový potenciál namiesto spoliehania sa na americké odstrašujúce sily.“ Dodal, že všetci západoeurópski spojenci USA a aj niektoré východoeurópske krajiny dávajú najavo, že by privítali pokračujúcu americkú vojenskú prítomnosť v Európe. Baker sa teda jasne priklonil k tomu, aby zjednotené Nemecko bolo členom NATO, lebo cez NATO môžu USA vykonávať v Európe úlohu strážcu pokoja. Čo, samozrejme, znamená, že NATO má trvať naďalej.
Baker, samozrejme, ubezpečil Gorbačova, že NATO sa nebude v žiadnom prípade rozširovať na východ. „Ani o piaď,“ povedal (tento sľub bol neskôr porušený, ale to je zase iný príbeh). A pýtal sa Gorbačova na jeho názor.
A Gobačov mu povedal: „Musím povedať, že v zásade zdieľam váš spôsob myslenia.“ Gorbačov teda prikývol na to, že existencia NATO bude pokračovať. Zmienil sa, že nedávno telefonoval s poľským prezidentom Wojciechom Jaruzelským, ktorý mu tiež povedal, že pokračovanie americkej prítomnosti v Európe napomôže stabilite.
Začiatkom roku 1990 teda došlo ku konsenzu medzi Západom a Východom, že NATO bude pokračovať. Vyplýva to z vyššie uvedených postojov predstaviteľov USA, Francúzska, Británie, Sovietskeho zväzu a Poľska. A všetci sa zhodovali v tom, že dôvodom (alebo prinajmenšom jedným z dôvodov) pre pokračovanie NATO je nemecká otázka.
Dnes je to tak, že trojica lídrov Nemecka, Francúzska a Británie jednotne postupuje proti Rusku, ignorujúc korene súčasnej vojny na Ukrajine. Ako keby neexistovala pamäť.
Baker, Gorbačov, Jaruzelski, Thatcherová a Mitterrand mali jednu vec spoločnú. Na rozdiel od súčasných politických lídrov všetci zažili druhú svetovú vojnu. Pamäť ovplyvňovala ich postoje aj v zlome po roku 1989. A tá pamäť ovplyvnila Bakera, Mitterranda a Thatcherovú i tak, že v jednej chvíli považovali Rusa Gorbačova za spojenca ohľadne dôležitej nemeckej otázky. Je dobré pripomenúť si to dnes, keď sa nám predkladá obraz Ruska ako trvalej hrozby.
A je dobré pripomenúť si, že NATO, ktoré nás počas ostatnej štvrtiny svojej existencie viedlo do zbytočnej vojny, v celistvosti jeho histórie je vskutku otázka komplexná.
Surko
Približne pred mesiacom
Ono to celé nedáva zmysel. Buď malo byť NATO vtedy zrušené alebo do neho mal vstúpiť celý východný blok vrátane Ruska. Lebo skutočnosť, že NATO pretrvalo aj po skončení studenej vojny viedlo minimálne ku konfliktu na Ukrajine a pred tým v bývalej Juhoslávii. Aj z rozhovoru medzi Tuckerom Carlsonom s Putinom vyplýva, že dokonca aj Putin mal záujem aby Rusko vstúpilo do NATO ale bol odmietnutý. Dôvod je podľa mňa prostý. V prípade, že by v NATO bolo aj Rusko, boli by v ňom dvaja silní hráči a USA by si v tom prípade z NATO nemohli svoju súkromnú organizáciu pod hlavičkou ktorej rozpútavali vojny na Blízkom východe alebo bombardovali Srbsko. A neposlednom rade pokiaľ nemáš úhlavného nepriateľa, ktorým vždy bolo Rusko, ťažko presvedčíš ľudí, že je potrebné vynakladať do zbrojenia 2 % HDP a často aj viac.
erik erik
Približne pred mesiacom
V časoch, keď Gusto Husák musel opitému sovietskemu politbyru recitovať Ovidia z hlavy v origináli a oni sa naparovali, že „aj my sme Latinári, rovnako kultúrni ako vy“, žila sovietska elita úplne odtrhnutá od reality. Vysokí funkcionári boli starí, chorí, izolovaní v uzavretých osadách so špeciálnym zásobovaním a nulovým kontaktom s normálnymi ľuďmi. A práve v takomto čase pozvali Gorbačova s Raisou do USA. Dali jej zlatú Visu a poslali ju s niekým na Manhattan nakupovať. Raisa si vraj obľúbila Yves Saint Laurent. Keď sa vrátila, v Moskve už nevedela žiť. Mrnčala furt doma, že chce také handry a kabelky ako v NY. Medzitým Gorbimu na rokovaniach v Reykjavíku Reagan predkladal listy obyčajných Rusov, ktorí chceli emigrovať na Západ. A doma na neho čakal ten „komár“, čo nikdy nespí. V Rusku mu hovorili „podkablučnik“ v preklade beta chlap. A on ten socik položil. Neurobil to kvôli veľkým geopolitickým tlakom ako sa dnes hovorí , ale kvôli tomu malému každodennému deptajúcemu až do nemoty. Potom Jeľcin a Američania. Zavolali si ich, aby „pretvorili“ hospodárstvo. Hlavný poradca bol Jeffrey Sachs - ten istý, ktorý si dnes mysli, že to čo vedy napáchal, dokáže napraviť kecami. Socik ako spoločenský projekt prehral nielen ekonomicky. Prehral hlavne na individuálnej rovine. Všetko, čo sa dalo postaviť spoločne (zdravotníctvo, vzdelanie, priemysel, rovnosť), sa postavilo. Ale zabudlo sa na ego. Na dopamín. Na tie drobné osobné radosti, ambície, status. A hlavne vieru! Všetko čo potom nasledovalo včetne spojenia Nemecka a rozšírenia NATO musíme brat v kontexte týchto skutočností - nesmiernom hlade po dopamíne a preto naivnej slepote geopolitických kauzalít. Gorbačov neprehral len s Reaganom. Prehral s Raisou, s Manhattanom a s tým, čoho dnes mame plne pivnice vo vreciach čakajúcich kedy to morálne zostarne natoľko že to vyhodíme...spotreba "forever"...
Palo Satko
Približne pred mesiacom
Vychodni Nemci poničili mury a ploty a ani len formalne sa necitili spojencami ZSSR. Nemalo zmysel tam mat Soviatsku armadu a tak Gorbačov si dal odsun od Nemcov bohate zaplatiť. K tomu dostal prislub, že NATO sa nebude rozšírovať "ani o palec". To či by sa Nemecko militarizovalo, Rusom nevadilo, najmä ked nemecke firmy mali enormny zaujem investovať v Rusku a obchodovať. Tak, či tak keby sa NATO rozpadlo, Nemci by nemali jadrove zbrane a neurobili by si zakladne v Pobalti, na Ukrajine, v Polsku a na Balkane. Tieto zakladne ale potrebovali Američania. No a tak napisali Havlovi prejav v Kongrese, ten to potom paradne zapil potlesk po stojačky. Bush starši zazvonil v Prahe na zvonec "Slobody" a rozpravke o spravodlivom a bespečnom svete bol koniec. Namočili nas do Vojny v Zalive, v Juhoslavii a o Kosovo a tak ako poznačene Kainove dietky sme ani nepretestovali, ked maly fuzaty "Výpravca" prehodil vyhybku z neutralu a ocitli sme v NATO na večne časy a nikdy inak!
Konzervativec
Približne pred mesiacom
Ze NATO ma zmysel je vidiet z toho, kde je napr. Estonsko, ktore sa cez NATO dostalo do zapadneho vplyvu a kde je Bielorusko, ktore ostalo pod vplyvom Moskvy. Samozrejme, od padu opony uz preslo vela casu, pise sa nova historia a EU robi totalny blbosti. Takze nas dobieha Balkan a mozno raz aj Bielorusko. Ale svoje pozitiva NATO malo a ak sa konzervativci preberu a prestanu si vyberat blbcov ako Orban ci Trump, tak bude mat pozitiva aj nadalej.
Motyl
Približne pred mesiacom
Co dodat. Sudruhovia z CCCP v '89, ked sa lamali dejiny, niekde urobili chybu. Uverili. A za chybu sa plati.