Nacifikácia ako reakcia na denacifikáciu

Pri prerozprávanej histórii, samozrejme, hrozí, že niekto bude lipnúť na pôvodnej verzii a bude sa oháňať historickými prameňmi, zdokumentovanými dôkazmi či autentickými fotografiami. Čím kontroverznejšia je minulosť, tým ťažšie sa prepisuje, ibaže súčasne s tým platí aj to, že čím je minulosť temnejšia, tým viac potrebuje revíziu.

Odkedy na Ukrajine hrajú v politike prím nacionalisti, školáci sa učia láske k ukrajinským národným hrdinom, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali proti Rusom. Prerobiť starých nacistov, ktorí vyvražďovali svojich rasovo menejcenných spoluobčanov, na obrancov vlasti, sa so školákmi darí. Horšie to ide pri potomkoch státisícov zmasakrovaných Židov a Poliakov. Tí sa do prepisovania histórie nehrnú. Ukrajincom však stačí, že ich západní spojenci ukrajinský nacizmus prehliadajú a nekomentujú.

Odpoveďou na ruské volanie po denacifikácii Ukrajiny je nacifikácia Západu v duchu zásady, že mlčanie je súhlas. Západ je uzrozumený s tým, že sa podľa vojnových zločincov na Ukrajine volajú ulice, námestia či futbalový štadión, že sa masovým vrahom stavajú sochy a najnovšie, že sa na Ukrajinu zo zahraničia zvážajú pozostatky nacistov, aby boli slávnostne s vojenskými poctami uložené v Ukrajinskom panteóne národnej slávy.

Jedného takého nešťastníka exhumovali Ukrajinci v Luxembursku, ďalšieho dopytujú v Holandsku, dvoch prominentov by radi vykopali v Mníchove. Celý tento vlastenecký cirkus manažuje, videné pohľadom exhumovaných a potom slávnostne pochovávaných hrdinov, rasovo menejcenný prezident, ktorý sa však voči inému etniku rasovo nacisticky vymedzuje k spokojnosti západných sponzorov, ktorí sú s ním nacisticky zajedno. Je v tom všetkom celkom pikantné nacistické súznenie.