Čo je skutočný problém nového Ferrari
Možno to niekoho pobúri, ale najväčším hriechom pri novom Ferrari nemusí byť absencia spaľovacieho motora.
Ferrari je to, čomu sa hovorí brand, značka. Ferrari je nezameniteľné. Prispelo k tomu viacero vecí, ale zrejme najviac zo všetkých vyčnieva prístup ku klientom, ktorí si nikdy nekupovali auto, ale niečo viac – Ferrari.
Inde si zákazníci vyberajú auto, vo Ferrari si zákazníkov vyberá automobilka. V meste Maranello, kde talianska spoločnosť sídli, nie je kritériom kvantita, ale kvalita. Platí to najmä pri limitovaných modeloch, kde rozhoduje história nákupov, lojalita a zapojenie do komunity. Výsledkom je, že až 81 percent áut značky kupujú už existujúci majitelia Ferrari.
Ani viac modelov v garáži však nezaručuje kľúče od toho ďalšieho. Ferrari je známe tým, že produkuje menej modelov, ako vie trh absorbovať. Pri niektorých, najmä historických kusoch, sa preto cenovky v dôsledku obmedzenej ponuky šplhajú k miliónom eur, rekord je 45 miliónov.
Pod logom vzpínajúceho sa žrebca sa jednoducho vytvára pocit privilegovaného súkromného klubu. Majitelia vozidiel majú prístup k všemožným exkluzívnym podujatiam, prehliadkam továrne s ručne skladanými kusmi alebo k vlastnému testovaciemu okruhu Fiorano.
Pre najbonitnejšiu klientelu výrobca ponúka program Ferrari Tailor Made, čo je najvyšší stupeň personalizácie. Vďaka nemu si záujemca môže vytvoriť unikátny exemplár auta, pričom k dispozícii má vlastného dizajnéra, ktorý dohliada na to, aby konfigurácia ostala v súlade s identitou značky.
Keď preto koncom mája vedenie Ferrari znesvätilo svoj kult predstavením prvého elektrického modelu Luce, nikoho nemohlo prekvapiť, že nastalo hrobové ticho, ktoré vystriedali panické ataky a pobúrenie. Je to niečo analogické, ako ponúknuť návštevníkom steakhousu kvalitne pripravené tofu. Alebo, ako hovorí vtip nižšie, z Lewisa Hamiltona je po jednej jazde gay.
Podľa motoristických novinárov, ktorí opisovali atmosféru skalných ferraristov bezprostredne po prvej ukážke, sa síce niektoré pozitívne alebo neutrálne reakcie našli, ale inak nastal jeden z najväčších „hejtov“ v 140-ročných dejinách automobilového priemyslu.
Akcie producenta kótované na milánskej burze sa rázom prepadli o 8,4 percenta a hodnota Ferrari zo dňa na deň klesla o 4,5 miliardy eur.
Bývalý predseda predstavenstva Ferrari Luca Cordero di Montezemolo talianskym novinárom povedal, že v modeli Luce vidí „riziko“ a bojí sa „zničenia legendy“. Pridal aj posmešnú radu, nech z tejto elektrickej novinky aspoň čím skôr odstránia logo. Montezemolo vo firme pôsobil približne štvrťstoročie.
Kde sa teda stala chyba a prečo zákazníci, trh aj bývalé vedenie zúri? Intuitívne by sme kritickú reakciu na Luce (v preklade „svetlo“) mohli vysvetliť tým, že elektrický pohon vo Ferrari namiesto ručania benzínového dvanásťvalca je zločin proti ľudstvu, ale nestačí to.
Už dávno totiž nie sme v roku 2010 a pohon na baterky dokáže uspokojiť – alebo prinajmenšom úplne nevytočiť – aj priaznivcov aristokracie na štyroch kolesách (model Spectre od Rolls-Royce) či fanúšikov motošportu (Taycan od Porsche). Ferrari je mixom aristokracie a športu, s ľahkým dôrazom na to druhé.
Najväčšou príčinou vzbury je niečo iné, teda absolútna neúcta k tradíciám, k tomu, čo robilo túto spoločnosť tým, čím je od momentu, keď automobilový mág Enzo Ferrari začal tvoriť jej veľký príbeh.
Jasná filozofia pri tvorbe karosérie, červená farba Rosso Corsa a interiér s nenapodobiteľnými tvarmi tvorili ducha, vďaka ktorému vedel alebo aspoň tušil aj desaťročný chlapec z Indie či 80-ročný taliansky dôchodca, o akom aute je reč, keď ho táto súčasť technického dedičstva ľudstva míňala. „Pozri, ide Ferrari.“
Čo má s touto tradíciou spoločné vec hodná start-upovej čínskej značky, ktorú mimochodom nakreslil dizajnér MacBookov? (To nie je vtip, súčasťou tímu návrhárov Luce bol aj dizajnér jabĺčkových počítačov.) A keď s ňou nemá spoločné nič alebo pramálo, akým právom má niesť jej znak, nehovoriac o cenovke 550-tisíc eur?
Keď podobnú provokáciu v roku 2024 predviedol britský Jaguar s modelom 00 a ako bonus do nej primiešal lacnú progresívnu propagandu, najlepšiu recenziu bolo počuť z úst popredného českého motoristického novinára Ondřeja Hrubeša. Jeho slová sa dajú aplikovať aj na nové Luce.
„Automobilka sa rozhodla zahodiť svoju históriu a svoj storočie budovaný odkaz. Partia arogantných ľudí s tabletmi nakladá s týmto odkazom, o ktorý sa nijako nezaslúžila, s úplnou absenciou rešpektu a má pocit, že história a odkaz sa dajú vytvoriť a fabrikovať, ale tak to nie je. Musíš si to vydrieť, musíš si to zaslúžiť.“
Lamentovať v dlhom komentári nad tým, že kopa plechu a kože sa zrazu zmenila na inú kopu plechu a kože, sa niekomu môže zdať hlúpe, ale v príbehu nového Neferrari sa zrkadlí viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Vysvetliť tým možno aj vlnu emócií mimo automobilovej komunity.
Progres totiž dnes neprebieha postupnými krokmi, premysleným zvažovaním všetkých kladov a záporov, s rešpektom voči dielu predkov, ale nárazovo, so snahou samoúčelne šokovať, za každú cenu sa odlíšiť a neskúmať pridanú hodnotu. Platí to v politike, v umení a architektúre, aj v priemysle.
Je žiaduce sa voči tomu ohradiť, kým nie je neskoro a kým novodobí revolucionári základnú kontinuitu medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou úplne nepretrhnú.
A je v poriadku pýtať si späť základné istoty, že počítanie pohlaví sa zastaví pri číslovke dva, že Európa ostane Európou a že Ferrari bude aj naďalej Ferrari.
Už len preto, aby sme sa viac nemuseli pozerať na rôznych sklamaných pánov Montezemolov, ktorí písali dejiny a zrazu na staré kolená vďaka premotivovaným babrákom nechápu. Ničomu.