Peter Hitchens: Rezervácie do utópie

Ešte prekvapivo donedávna sa väčšina na Západe žijúcich ľavicovo a liberálne zmýšľajúcich ľudí vyjadrovala váhavo či nejednoznačne, pokiaľ išlo o uznanie zločinnosti sovietskeho režimu. Rozpad Sovietskeho zväzu ako taký ich názor okamžite nezmenil. Robert Conquest, ktorý v roku 1968 povedal pravdu o Stalinovom Veľkom terore, za čo bol všeobecne odsudzovaný svojimi akademickými kolegami, ešte v roku 2002 poznamenal: „V akademickom prostredí pretrváva pocit: ‚Nebuďme na Stalina príliš hrubí. Bol to zlý človek, áno, ale Američania boli tiež zlí a rovnako aj Britské impérium.‘“

Tento postoj sa vytráca. Teraz môžete patriť k inteligencii a byť hrubý voči Stalinovi, rovnako ako voči USA a Britskému impériu. Antistalinizmus sa stal nielen rešpektovaným na ľavici, ale takmer povinným. Mainstreamové vydavateľstvá, ktoré kedysi považovali antisovietske knihy za blízke fašizmu, sa teraz predháňajú vo vydávaní kníh o tom, aký zlý bol Stalin. Priznáva sa, že gulag bol naozaj dosť zlý. Pridali sa k tomu aj západní spisovatelia, ako napríklad módny Martin Amis (Koba the Dread [Hrozný Koba, pozn. prekl.] a The House of Meetings [Dom stretnutí, pozn. prekl.]) a inteligentný autor thrillerov Robert Harris (Archangeľsk). Nikdy to nebude konkurovať obrovskému literárnemu a historickému priemyslu venovanému nacistickému Nemecku, ale bezpochyby sa niečo zmenilo.

Človekom, ktorý sa o tento posun vo veľkej miere zaslúžil, je Vasilij Grossman (1905 až 1964). Stal sa ľavicovým Alexandrom Solženicynom, mostom, cez ktorý prešli bývalí sympatizanti sovietskej moci k obnovenej a očistenej verzii svojej utopickej viery. Ľavičiari nenávideli konzervativizmus a kresťanstvo autora Súostrovia Gulag. Nechceli, aby im takáto osoba pošliapala ich sny. Hoci boli jeho slová pravdivé, nenávideli ich práve preto, že ich vyslovil on. Teraz však takmer všetci uvažujúci radikáli konečne odmietli sovietsky experiment, alebo si to aspoň myslia. Generácia roku 1968 je presvedčená, že jej verzia utopizmu je bez rizika.

Grossman sa nikdy nevzdal svojej utopickej viery, hoci jej zlyhania zdokumentoval presnejšie ako ktorýkoľvek iný skutočný veriaci. Vo svojom najslávnejšom románe Život a osud dokonca (prostredníctvom slov svojich postáv) vyslovil svätokrádežný názor, že stalinizmus a národný socializmus sú zrkadlovými obrazmi. Napriek tomu, čo videl a čo nenávidel, Grossman stále veril, že boľševizmus nakoniec bude fungovať. Veľa z jeho diel odráža tento zdráhavý optimizmus.

Grossman tiež spáchal hrozný čin, ktorý ho musel poznačiť a zahanbiť na celý život. V roku 1953 Grossman podpísal list, v ktorom sa volalo po poprave židovských lekárov, ktorých Stalin šialene a falošne obvinil z prípravy vraždy sovietskeho vedenia. Väčšina z nás, ktorá si neuvedomuje skutočnú tvár teroru, pretože sme vyrastali v našom mäkkom svete, si neuvedomuje, že by sme to urobili tiež. Ak to neakceptujete, nerozumiete teroru.

Je prekvapujúce si spomenúť, že román Život a osud, ktorý za posledných pätnásť rokov objavilo čoraz viac čitateľov, bol na Západe prvýkrát publikovaný v roku 1980 a do angličtiny preložený v roku 1985, dvadsaťjeden rokov po smrti autora. Grossman sa absurdne snažil o jeho vydanie v komunistickej Moskve. Nežiaduce knihy v tom utláčanom meste neboli jednoducho odmietnuté a ponechané napospas osudu. Museli byť zničené. Tajná polícia zabavila rukopis. Takzvaná kultúrna hierarchia Komunistickej strany na čele s groteskným komisárom Michailom Suslovom oznámila Grossmanovi, že jeho kniha musí byť pochovaná najmenej na dvesto rokov, ale nechala ho na slobode.

V roku 2020 vyšlo pomerne zaujímavé vydanie novej anglickej verzie Grossmanovho Stalingradu, knihy, ktorá na rozdiel od Života a osudu bola oficiálne vydaná v ZSSR, avšak v niekoľkých rôznych formátoch. Jednou z najfascinujúcejších vecí na nej – a to nemám v úmysle knihu ako takú znevažovať – je vysvetlenie na konci textu, ako sa menila z vydania na vydanie, odrážajúc niekoľko rôznych období represií, uvoľnenia a opätovného útlaku v Kremli. Ako román je to veľký neporiadok. Má ešte menej štruktúry ako Život a osud. Často sa zdá, že ide o zbierku vzdialene súvisiacich poviedok, ktoré prechádzajú od postavy k postave spôsobom, ktorý ma často nútil siahnuť po registri. Je to tiež celkom zrejme neúplná verzia udalostí z Života a osudu, videná z iného uhla.

Napriek tomu stojí táto kniha za prečítanie. Grossman bol odvážnym a – kde to bolo možné – čestným reportérom strašnej vojny, o ktorej my v anglicky hovoriacich krajinách vieme príliš málo. Vezmite si napríklad jeho slová o Stalingrade, ktoré (bez uvedenia autora, pretože bol Žid a jeho talent nemohol byť uznaný) sú vyryté na zúrivom, škaredom pamätníku tej strašnej bitky. Hovoria o vojakoch Červenej armády: