Veľvyslanec Chas Freeman: Ruský jadrový útok by necielil na Ukrajinu, ale Európu

Ponúka niekto Trumpovi záchranné lano, aby sa dostal z tejto kaše v Iráne?

Nie. Oznámil, že sa blíži k dohode. Zavolal mu Benjamin Netanjahu, ktorý mu povedal: „Ani náhodou,“ a trval na tom, aby do dohody zahrnul podmienky, ktoré akúkoľvek dohodu s Iránom znemožnia. Patrí medzi ne potvrdenie takzvaného práva Izraela na sebaobranu v Libanone. Izrael zintenzívnil svoje vojnové operácie v Libanone, hoci Irán dal jasne najavo, že prímerie, ukončenie bojov v Libanone, je nevyhnutnou súčasťou akejkoľvek dohody.

Po druhé, Netanjahu vnukol Trumpovi myšlienku, že by mal trvať na tom, aby všetky arabské krajiny Perzského zálivu, Turecko a takmer všetci ostatní podpísali takzvané Abrahámovské dohody. A pošle Steva Witkoffa a Jareda Kushnera, aby presadzovali normalizáciu vzťahov s Izraelom, čo je, úprimne povedané, šialené. Naozaj to vyvoláva otázky o jeho duševnom zdraví a rozume, že by vôbec mohol uvažovať o niečom takom v prípade krajín, ktoré rovnako ako všetci ostatní sledujú sadizmus Izraela voči jeho zajatému arabskému obyvateľstvu a susedom. Nikto mu teda nehádže záchranné lano a je zatlačený do kúta.

Má len tri spôsoby, ako sa z toho dostať. Jedným z nich je nechať Kongres zrušiť vojnu, ktorú začal, tak, ako sa to stalo vo Vietname. A potom môže tvrdiť, že ho demokrati, republikáni len menom (Republicans in name only, RINOs, pozn. prekl.) a rôzne iné sily bodli do chrbta a zradili, a do určitej miery sa tak politicky vyhnúť domácim problémom. To, samozrejme, nechá Izrael napospas osudu, čo je jeden z dôvodov, prečo sa to nestane.

Ďalším spôsobom, ako sa z toho dostať, je ten, o ktorý sa pokúšal, a teda snažiť sa vyhovieť iránskym záujmom a odsunúť problém na neskôr. O tom bolo takzvané memorandum o porozumení. Nie dohoda, ale záväzok pokračovať v rokovaniach. Zaujímavé je, že ho musel sprostredkovať Pakistan, konajúci s čínskou podporou, a Katar, nie Američania. Witkoffa a Kushnera v tomto procese nebolo nikde vidieť. A tretia možnosť je jednoducho potichu odísť, vzdať to. Faktom je, že Spojené štáty túto vojnu prehrali. Donald Trump je čiastočne väzňom domácej propagandy svojej vlastnej administratívy. Vyhlasoval úspechy, ktoré sú faktami úplne nepodložené. A presvedčil americkú verejnosť, svojich podporovateľov a spoľahlivých hovorcov štátu Izrael v našom politickom establishmente, aby verili, že sme vojnu vyhrali. My sme vojnu nevyhrali. Nemôžeme Iránu vnucovať podmienky, ktoré odmietol na bojisku.

Nie je Izrael kvôli Netanjahuovi nebezpečne závislý od Spojených štátov?

V podstate áno. Bol premiérom mnohokrát, desaťročia. A v priebehu tej doby skutočne dokázal, že mal pravdu, keď povedal: „Viem, ako hýbať Spojenými štátmi, a je to ľahké.“ Každý jeho krok zvýšil úroveň americkej materiálnej a inej podpory Izraela až do bodu, keď Spojené štáty nasledujú pád Izraela vo všetkých ohľadoch. Na medzinárodnej scéne je Izrael teraz globálnym vyvrheľom. Spojené štáty ho do tejto pozície nasledujú. Ale áno, Netanjahu postavil celú svoju kariéru na schopnosti manipulovať americkými politikmi v prospech Izraela. V skutočnosti však vytvoril pre Izrael morálne riziko. A ten do tejto pasce spadol a nielenže konal beztrestne, ale konal divoko a bezohľadne, čo mimoriadne poškodilo jeho vyhliadky na prežitie v dlhodobom horizonte.

Ak by Irán mal k dispozícii použiteľnú jadrovú zbraň, zaútočili by naň Izrael a Spojené štáty v júni a vo februári?

Príklad Severnej Kórey naznačuje, že by sme naň nezaútočili. Na Severnú Kóreu bol tiež vyvíjaný maximálny tlak s minimálnou diplomaciou. A ona reagovala, ako je podľa mňa teraz nútený reagovať Irán, vývojom rakiet, ktoré by mohli niesť viacero jadrových hlavíc a zasiahnuť kontinentálne Spojené štáty. Pokiaľ ide o Irán, nevieme, aký je stav obohateného jadrového materiálu, ani kde sa nachádza. Vieme však, že najvyšší vodca, syn Alího Chámeneího, Modžtaba Chámeneí, ktorý je teraz aspoň formálne na čele Iránu, vyhlásil, že k vývozu tohto jadrového materiálu nedôjde.

Zavedenie týchto zmien do navrhovanej dohody – žiadne prímerie v Libanone, pokračovanie izraelských útokov, nutnosť, aby arabské krajiny Perzského zálivu, Turecko a ostatné krajiny podpísali Abrahámovské dohody a dali Izraelu ďalšiu šancu, prijali ho, napriek všetkému, čo urobil, a škode, ktorú im spôsobil tým, že presvedčil Spojené štáty, aby ho podporili v tejto vojne proti Iránu – v podstate zabezpečilo, že žiadna dohoda nemôže vzniknúť a ani nevznikne. A to znamená, že tlak na Spojené štáty, na amerických spotrebiteľov, ktorí cez leto a v sezóne cestovania čelia vysokým cenám benzínu, na svet a na globálnu ekonomiku, ktorá pravdepodobne upadne do vážnej recesie už v polovici leta, bude pokračovať. Nebude žiadna úľava. Takže, aby som sa vrátil k vašej pôvodnej otázke, nikto nehádže Donaldovi Trumpovi ani Spojeným štátom záchranné lano.

Pohovorme si o Ukrajine. Aký význam mal masívny útok raketou Orešnik na Kyjev cez minulý víkend?

Má to, samozrejme, dva aspekty. Prvým je, že ide o odvetu za ukrajinský útok na deti v škole v Rusku. A po druhé, použitie rakety Orešnik je symbolickým varovaním o schopnosti zasiahnuť akúkoľvek časť Európy jadrovou zbraňou. Orešnik je zvyčajne zbraň s jadrovou hlavicou. V tomto prípade mal konvenčnú hlavicu. Je to teda veľmi zlovestná vec. Je to však úplne v súlade so vzorcom, ktorý sa vyvíja v ukrajinskej vojne. Teda, eskalácia jednej strany vedie k proti-eskalácii druhej strany. A Ukrajina teraz útočí hlboko do Ruska a útočí na ruské energetické zariadenia a inštalácie veľmi ďaleko od ukrajinských hraníc s Ruskom. Rusko tiež reaguje podobne. Je to teda bludný kruh, ktorý nikam nevedie pre obe strany, a dobrý príklad potreby ukončiť túto vojnu.

Je pravdepodobné, že americké spravodajské služby pomohli nasmerovať tie drony, aby zaútočili na školu a zabili školákov?

Neviem, či to možno tvrdiť s istotou, ale je veľmi jasné, že americké a britské spravodajské služby úzko spolupracujú s Ukrajinou, pokiaľ ide o zameriavanie sa na ciele. Či išlo o úmyselný útok na školu, alebo, čo je podľa mňa pravdepodobnejšie, o nesprávnu identifikáciu cieľa alebo nesprávny popis cieľa, neviem. Ale viete, Spojené štáty a Veľká Británia sa nemôžu vyhnúť obvineniam zo spoluúčasti na takýchto veciach.

Prečo sa Ukrajina nebojí, že Rusko proti nej použije jadrové zbrane?

Je dosť nepravdepodobné, že by na Ukrajinu zaútočili jadrovými zbraňami. Ak by k nejakému jadrovému útoku došlo, tak by bol namierený proti krajinám v Európe, ktoré Ukrajinu podporujú. Použiť jadrové zbrane na Ukrajine nie je nijako zvlášť užitočné. Bohužiaľ, pre obe strany je to veľmi krvavá opotrebovávacia vojna, v ktorej sa pokrok meria v metroch, nie v kilometroch.

A tak si nemyslím, že z pohľadu Rusov má jadrový útok na Ukrajinu akýkoľvek zmysel. Rusi podľa mňa nechcú prekročiť jadrovú hranicu. Uvedomujú si, že ak dôjde k druhému použitiu jadrových zbraní, po prvom, ktoré bolo zo strany Spojených štátov proti Japonsku počas druhej svetovej vojny, džin sa dostane von z fľaše a už ho nebude možné dostať späť. Na ruskej strane teda existujú zábrany. Z vojenského hľadiska však použitie jadrových zbraní na Ukrajine naozaj nemá veľký zmysel.

USA predchádzajúci víkend zaútočili na iránske rýchlostné člny a zabili štyroch námorníkov. Iránske ministerstvo zahraničných vecí vydalo svoje obvyklé vyhlásenie, že ide o závažné porušenie prímeria a že podnikne odvetné kroky. Prečo by sme niečo také robili, keď prebiehajú rokovania?

Nedáva to žiadny zmysel. Toto je ďalší príklad úplného zlyhania koordinácie politiky vo Washingtone. Neexistuje žiadny proces koordinácie medzi úradmi. Marco Rubio je formálne poradcom pre národnú bezpečnosť. Rada pre národnú bezpečnosť je mechanizmom na koordináciu. Tá však neprebieha. Je zároveň ministrom zahraničných vecí. Zdá sa, že sa sústreďuje hlavne na zúboženie a podmanenie si Kuby, skôr než na čokoľvek iné, hoci vystupuje a robí optimistické vyhlásenia k situáciám, ako je tá v Iráne, ktorým nikto neverí. Takže to nedáva žiadny zmysel.

Samozrejme, okamžitým výsledkom bolo, že Irán zostrelil dron Reaper, ktorý sa približoval k iránskemu vzdušnému priestoru alebo sa v ňom nachádzal, a vystrelil na americkú stíhačku, ktorú podľa všetkého nezostrelil. To následne viedlo k ďalšej odvetnej akcii Spojených štátov proti prístavu v Bandar Abbás v južnom Iráne. A to nie je v súlade s prímerím. Iránci majú pravdu. Tiež to nepodporuje žiadne úsilie o dosiahnutie nejakého ukončenia vojny. Naopak, vojnu to predlžuje.

Takto sa vyjadril iránsky diplomat a hovorca ministerstva zahraničných vecí Esmáíl Bakájí k otázke mýta v Hormuzskom prielive, toto je z nedele 24. mája:

„Nezavádzame žiadne dane a nechceme vyberať žiadne mýto. Mali by sme zdôrazniť dve veci. Po prvé, že opatrenia alebo kroky, ktoré podnikli Irán a Omán, smerujú k dosiahnutiu protokolu alebo dynamiky, ktorá zabezpečí bezpečný prechod cez plavebný kanál. Je to veľmi zodpovedný krok, ktorý je v súlade s medzinárodným právom, ako aj s národnými záujmami oboch našich krajín a predovšetkým s vyšším dobrom medzinárodného spoločenstva. A je celkom prirodzené, že služby poskytované prostredníctvom tohto plavebného kanálu vrátane navigácie a iných činností súvisiacich s ochranou prostredia v Perzskom zálive a Ománskom zálive, so sebou prinášajú určité náklady. Tie však nemožno označiť za mýto ani poplatky.“

Ale Iránci na tom aj tak zarábajú, bez ohľadu na to, ako to nazvú.

Presne tak. Beriem to ako náznak, že aspoň v nedeľu sa o otázke mýta rokovalo s pakistanskými a katarskými sprostredkovateľmi. Či sa o tom rokuje aj teraz, neviem. Súhrn výdavkov, poplatkov za výdavky, administratívnych poplatkov – akokoľvek to nazveme, je to mýto. A tak si myslím, že to bol šikovný pokus Iránu uistiť sa, že globálne spoločenstvo pochopí, že pred touto vojnou bol Ománsky záliv, Perzský záliv a Hormuzský prieliv spájajúci tieto dva zálivy úplne otvorený. Irán nevyberal žiadne poplatky. Poskytoval služby, ako to občas robí Omán, a zodpovednosť za uzavretie Hormuzského prielivu nesú Spojené štáty a Izrael, a že čokoľvek sa stane po skončení tejto vojny, ak vôbec niekedy skončí, Irán si zachová kontrolu nad prielivom.

Vojna bola v Amerike neúspechom. Podporuje ju len 25 percent Američanov, 60 percent je proti. Prezident nemôže poukázať na jediný vojenský či iný cieľ, ktorý by sa vojnou dosiahol. Nie je vojna nepopulárna aj v Izraeli?

To si nemyslím, pretože Izrael v podstate podnietil Spojené štáty, aby za neho vykonali ťažkú prácu. Izrael nemôže viesť vojnu proti Iránu ani v Libanone bez americkej podpory. A tú americkú podporu mal. Pokiaľ ide o Irán, zo strany USA išlo o veľmi intenzívny, totálny útok, ktorý vážne oslabil americké obranné kapacity. A teraz vidíme, ako sa rušia, odkladajú alebo pozastavujú zmluvy na predaj amerických zbraní všetkým možným spojencom, pretože nemáme dostatok vybavenia, napriek popieraniu zo strany Pentagónu.

Toto je teda vojna, v ktorej sa ciele znásobili, keď bola vojna prehratá. Veľmi zvláštne. Spôsobilo to obrovské škody na dôveryhodnosti Trumpovej administratívy v rámci Spojených štátov. Práve ste spomenuli čísla týkajúce sa podpory vojny. Trumpova administratíva však v podstate viackrát tvrdila, že zničila iránsky jadrový program, že Irán musí ukončiť svoj jadrový program. Skutočnosťou však je, že tento program pravdepodobne len urýchlila. Sľub o zmene režimu, že iránsky ľud vykoná zmenu režimu za nás, sa ukázal byť falošný. Predstava, že by sme mohli poškodiť iránske dronové a raketové kapacity natoľko, aby sme ich odzbrojili, sa tiež ukázala byť mylná. A napriek tomu v každej z týchto otázok, v každej z týchto oblastí Trumpova administratíva vyhlásila víťazstvo. A je to neuveriteľné víťazstvo – doslova neuveriteľné. Nikto tomu neverí. A to veľmi poškodilo dôveryhodnosť administratívy.

Rozhovor je redakčne upraveným prepisom podcastu Judging Freedom. Preložil Timotej Dunaj.