Korčok by nemal pritakávať Merzovi

Korčok by nemal pritakávať Merzovi | Marker.sk

Návrh kancelára Merza, chvalabohu, zatiaľ nenašiel podporu, väčšina mlčí, ale Korčok sa rozhodol pritakať. Správa sa v duchu neslávnej tradície, ktorú pri opise Petra Kažimíra na Radách ministrov EÚ nazval Yanis Varoufakis slovami, že robíme Nemcom roztlieskavača.

Korčok je nový Kažimír umocnený na druhú.

Dôkazom je škandalózny text, ktorý napísal. Navrhuje niečo, čo by znamenalo okamžitú vojnu EÚ (Slovenska) s Ruskom.

Korčok predvádza hazard o ligu vyššie, ako si pamätáme od Naďa, Hegera a Čaputovej, keď sme v čase vojny poslali na Ukrajinu našu protivzdušnú obranu a stíhačky. Alebo keď Čaputová na svojom poslednom samite NATO obhajovala členstvo Ukrajiny v NATO do konca, až kým ju neupozornili, že Amerika sa rozhodla inak. To, čo pán Korčok predvádza, je krajná nezodpovednosť. S ohňom sa môže hrať v cirkuse, nikdy nie v politike.

Korčok kritizuje Fica za jeho (opatrnú) kritiku Merzovho návrhu, aby sa Ukrajina stala pridruženým členom EÚ s tým, že by sa na ňu vzťahovali bezpečnostné garancie podľa článku 42 ods. 7 Lisabonskej zmluvy.

Keďže Ukrajina je vo vojne s Ruskom, tak okamžité bezpečnostné záruky pre Ukrajinu zo strany EÚ by znamenali okamžitú vojnu EÚ s Ruskom. Tak jednoduché a hrozné to je.

Korčok chce, „aby sa o Merzovom návrhu diskutovalo“, dôvod: „Posúva totiž veci dopredu.“ Prísľub budúceho členstva Ukrajiny v EÚ vraj už nestačí. Ukrajinu treba pustiť „za európsky stôl čo najskôr“.

A teraz hlavný Korčokov podvod: zdôrazní, že sa tak deje bez „finančných a inštitucionálnych nákladov“ pre EÚ, veď v poriadku (aj keď to tak nie je, Merz navrhuje pre Ukrajinu aj prístup k časti eurofondov), ale hlavný problém Merzovho návrhu bývalý minister nikde ani len nespomenie, ani jediný raz v celom texte. Tým nie sú peniaze, ale bezpečnosť – Ukrajina by získala bezpečnostné záruky podľa článku 42 ods. 7 Lisabonskej zmluvy, akoby bola riadnym členom. Tie sú prísnejšie formulované, ako je článok 5 Severoatlantickej zmluvy, čiže okamžité záruky rovná sa okamžitá vojna s Ruskom.

Ako je možné, že bývalý minister dokáže napísať text na 500 slov, spomenúť v ňom Tarabu, Prešov aj Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, ale nedokáže sa jednou vetou vyjadriť k najpodstatnejšej časti témy? O čom to presne vypovedá?

Pokračujme.

Korčok píše, že „Ukrajina potrebuje nádej, aby videla, že boj za vlasť má zmysel a že ju rovnako potrebujeme my v EÚ“. Neuveriteľná veta. A ďalej, Ukrajina „dnes robí pre našu obranu efektívne viac ako my sami“. Ešte stále to bude gradovať, citujme ďalej, „Ukrajina má dnes armádu, ktorú potrebujeme“ my v Európe.

A viete čo považuje pán Korčok v Merzovom návrhu „za zásadné“? Nuž to, že „explicitne hovorí o tom, že návrh pridruženého členstva pre Ukrajinu nejde nijako na úkor západobalkánskych kandidátov“.

Korčok si myslí, a chcel by to vysvetliť aj Zelenskému, že „Merzov návrh nie je pasca, ale príležitosť“. Problém vidí v tom, že „máme vládu, ktorá na všetko, čo prichádza z EÚ, hovorí nie. To nie je suverénna politika, to je len ďalší veľký krok k bezvýznamnosti Slovenska za európskym stolom“.

Ak budú slovenskí politici myslieť týmto spôsobom, ústavné prísahy pred nástupom do funkcie strácajú zmysel. Korčok týmto textom hovorí, že chce vojnu s Ruskom. A ak to nevidí, potom nerozumie obsahu bezpečnostných záruk, ktoré ponúkol Merz Ukrajincom, a ktoré sú centrálnym sporom vojny a mieru na Ukrajine.

Korčokov text považujem za diskvalifikáciu na výkonnú funkciu. Buď vie, čo Merz navrhuje, a preto o tom v celom texte mlčí, alebo to nevie a venuje sa postranným témam. Výsledok je za osemnásť alebo bez dvoch za dvadsať. Hrozné niečo.

Poďme však ďalej.

II.

Merz je vo funkcii 13 mesiacov (v apríli bol rok) a je ešte väčším sklamaním, ako Scholz pred ním, je synonymom krízy nemeckej politiky. Jeho preferencie sú mizerné, 84 percent ľudí nesúhlasí s jeho vládou. Roztlieskavačom sa to nemusí páčiť, ale v číslach popularity je to nemecký Matovič.

Na rozdiel od Korčoka však nemlčí o podstatnej veci a bezpečnostné garancie pre Ukrajinu otvorene pomenúva a navrhuje, takže musí vedieť, čo robí.

Otázka znie, prečo to robí.

Nie je to ľahká otázka. Nebudeme Merza podozrievať z intelektuálnej povrchnosti či nekonzekventného myslenia. V tom je medzi ním a Matovičom rozdiel. Nemecko je európska mocnosť číslo jedna, čo neznamená imunitu voči chybám a omylom (ako potvrdila Merkelová s jadrom, aj s Willkommenskultur), ale Merz je nepopulárny a ide proti verejnej mienke, takže si skúsme položiť hypotetickú otázku, čo racionálne by tým mohol sledovať.

Najskôr krátky úvod.

Bolo niekoľko rokov po vojne, Konrad Adenauer sa obával, že napriek tomu, že sa Nemecko (presnejšie západný štát – Spolková republika Nemecko) stalo členom NATO, obrana Nemecka nie je stopercentne zaručená. Inými slovami, že Američania by pre Nemecko neriskovali jadrovú vojnu so Sovietskym zväzom, to znamená, že by v prípade ohrozenia Nemecka jadrové zbrane neboli ochotní použiť, čiže Nemecko si nemôže byť isté svojou bezpečnosťou. Adenauer sa neobával len Sovietskeho zväzu, ale aj dynamiky vývoja, keď Čína zmocnie a príde k rozkolu s Rusmi.

Boli to hlboké a reálne obavy. Adenauer sa o tom rozprával s viacerými americkými prezidentmi, opisuje to Henry Kissinger v svojej poslednej knihe Umenie politickej stratégie (česky 2023).

Kissinger absolvoval viacero zásadných rozhovorov s Adenauerom, zostali v kontakte až do smrti nemeckého kancelára, Adenauerove obavy narastali a prehlbovali sa. Videl, ako sa postavili Američania k Britom a Francúzom pri Suezskej kríze, vnímal Kennedyho mladosť a neskúsenosť (Kennedy svojmu bratovi súkromne povedal, že by jadrové zbrane nikdy nepoužil), počet jadrových zbraní prudko narastal, Nemecko znova bohatlo, ale vojensky nedržalo s inými mocnosťami krok. Adenauer žiadal odpoveď na otázku, či by Američania boli ochotní použiť jadrové zbrane v záujme Nemecka takpovediac „inštinktívne“, pričom americký minister obrany Robert McNamara hovoril o doktríne flexibilnej reakcie.

Franz Josef Strauss, bavorský kancelár, Američanom priamo hovoril, že neverí, že niečo ako flexibilná reakcia môže zabezpečiť bezpečnosť Nemecka. Vedenie nemeckého štábu ozbrojených síl to videlo rovnako.

Je to pútavé čítanie, Adenauer začínal každý rozhovor s nedôverou voči Američanom, keďže bol presvedčený, že medzi štátom, ktorý nemá a ktorý má jadrové zbrane, je zásadný rozdiel v nazeraní na bezpečnosť.

Povedzme, že vývoj napokon Nemcov upokojil, otázka jadrových zbraní je ale miazgou ich atlantizmu.

A to sa s Trumpom zmenilo.

Zmenilo sa to už predtým, dôkazom bola americká politika k Nord Streamu, preto je táto zmena hlbšia a zrejme nezvratná.

Myslím si, že ak hľadáme racionálnu odpoveď na správanie Merza, potom je jej súčasťou to, že Merz to vie a rieši Adenauerovu otázku.

Je na ňu ešte istý čas, Američania majú stále v Nemecku základne, ale čas sa kráti. Nemecko musí riešiť bezpečnosť. Spoliehať sa na Francúzov a Britov nestačí, Nemecko je ekonomicky najsilnejším štátom EÚ, preto sa musí o vlastnú bezpečnosť postarať samo. Rozmýšľanie o bezpečnosti nebude v zásade iné, ako o vlastnej bezpečnosti rozmýšľa Japonsko, ale aj Irán, Severná Kórea či Poľsko. Je to otázka vlastnej jadrovej zbrane.

Hlavný vinník dvoch svetových vojen má, samozrejme, iný problém ako zvyšok sveta, preto musí inak myslieť a konať. Ako ma v súkromnom rozhovore upozornil jeden európsky diplomat, Nemecku jadrová zbraň prejde iba vtedy, ak sa naozaj zásadne zmení bezpečnostná situácia vo svete, hlbšie a zásadnejšie, ako je súčasný chaos. Iba extrémna situácia umožní extrémne riešenie.

Je možné, že práve v týchto kategóriách uvažuje nemecký kancelár.

Mať povinnú vojenskú službu a časom najsilnejšiu armádu v Európe okrem Ruska, to nestačí. Nemecko nebude mocnosť bez jadrovej zbrane. A to sa dá dosiahnuť iba zvyšovaním stávky na Ukrajinu.

Poliaci to cítia, preto na problém militarizácie Nemecka upozorňujú, preto sa už Tusk stretol s Macronom a so Starmerom dohodli novú obrannú dohodu. Ide o rovnováhu moci. Keď sa vrátil k moci pravica, Poliaci ešte viac pritvrdia. Ide totiž o väčšiu hru. Preto už Kaczynski hovoril o jadrovej zbrani aj v rukách Poľska.

Čo z tejto hypotézy bude o desať rokov, je nateraz otvorená vec. Nemci, ako hovorí obľúbené príslovie, nerobia malé chyby. K extrémom majú historicky vždy veľmi blízko. Ponuka bezpečnostných garancií pre Ukrajinu je zahrávanie sa s vojnou s Ruskom. Nič nie je pre nás nebezpečnejšie.

Výsledky vojny na Ukrajine však nepochybne zmenia v Európe pomery. Čím dlhšie bude vojna trvať, a ak by sa do vojny – Božechráň! – zapojili ďalšie európske štáty, tým horšie budú dôsledky pre Európu, pre strednú Európu zvlášť.

Naše záujmy nie sú záujmami Nemecka, ani Poľska. Vojne s Ruskom treba predísť. Ak sme neskoro pochopili hru s témou rozširovania NATO na Ukrajinu (čo sú inak definované bezpečnostné garancie), mali by sme sa z toho poučiť a nezopakovať väčšiu chybu s prísnejšími garanciami Lisabonskej zmluvy.

Na začiatok by bolo dobre, ak by sme o zahraničnej politike začali uvažovať inak ako len súvislým pritakávaním raz Poliakom, raz Nemcom, raz Američanom. Je to príliš periférne a nehodné politika štátu, ktorý chce mať medzi partnermi rešpekt. Miništrantov by sme robiť nikomu nemali.

Nielen pán Korčok by urobil dobre, keby si to čím skôr uvedomil.

Korčok by nemal pritakávať Merzovi

Ďalšie články

II.

USA v noci opäť útočili na Irán

Irán: Každá loď prechádzajúca Hormuzom bude cieľom útoku

Diskusia k článku