Prekvapivé zistenia z demografie. Sme na tom lepšie ako väčšina EÚ

Slovenská republika na tom demograficky nie je dobre. Populácia rýchlo starne, detí sa rodí rekordne málo a šikovní ľudia odchádzajú do zahraničia. Tieto tvrdenia sa stali evergreenom našej mediálnej a politickej diskusie.

Situáciu ešte viac zhoršuje, keď po voľbách pozorujeme excesy, že niektoré mená z politickej, novinárskej či kultúrnej obce ostentatívne ohlasujú svoje zámery odsťahovať sa do zahraničia (napríklad do Prahy) a tým dať najavo nespokojnosť so smerovaním Slovenska, ktorého voličom vraj už niet pomoci.

Médiá podporujú blbú náladu a prieskumy predpovedajú desivú budúcnosť. Približne tri štvrtiny mladých ľudí vo veku 16 až 17 rokov zvažujú odchod zo Slovenska do zahraničia, vyplýva z marcového prieskumu. Na prvý pohľad to vyzerá, že si môžeme povedať, nech posledný zhasne.

Realita je však komplexnejšia. Demografický vývoj v našej krajine treba vnímať v kontexte širších európskych trendov, s dôrazom na postkomunistické krajiny v susedstve. Možno vás prekvapí, že pri tomto porovnaní Slovensko demograficky vyzerá byť jedným z najúspešnejších príbehov východnej časti EÚ. Niežeby sme na tom boli až tak dobre, ale väčšina štátov je na tom ešte horšie.

Z nedávno zverejneného pozorovania Eurostatu, ktorý mapuje populačný vývoj v členských štátoch EÚ za dve dekády od roku 2005 do roku 2025, vyplýva pomerne prekvapivá vec: Slovensko je podľa zverejnených údajov jedným z mála postkomunistických členských štátov, v ktorých bol počet obyvateľov v roku 2025 vyšší než pred dvoma desaťročiami.

Pritom počet obyvateľov na Slovensku klesá už päť rokov po sebe. Populácia sa znižuje v dôsledku dlhodobo nízkej pôrodnosti a vyššieho počtu úmrtí oproti narodeniam. Na konci roka 2025 žilo na Slovensku 5 409 407 obyvateľov, pričom od roku 2021 u nás ubudlo takmer 51-tisíc ľudí. Je to však stále o čosi viac oproti roku 2005, keď počet obyvateľov dosahoval 5 389 180 obyvateľov.

Z postkomunistických krajín okrem nás už populačný nárast zaznamenalo iba Slovinsko a Česko. Najvýraznejšiu zmenu zaznamenali Česi, kde sa podľa Eurostatu populácia za 20 rokov zvýšila z 10,2 na 10,91 milióna obyvateľov. Slováci tomu čiastočne pomohli, keďže za drvivú väčšinu tohto rastu môže imigrácia, jednak zo Slovenska, no najmä z Ukrajiny a tiež z Ruska alebo Vietnamu.

Pohľad na ostatné krajiny bývalého východného bloku je však oveľa negatívnejší.

„Najväčší relatívny pokles bol zaznamenaný v Lotyšsku (-17 percent), v Bulharsku (-16 percent), Litve (-14 percent), Rumunsku (-11 percent) a Chorvátsku (-10 percent),“ uvádza Eurostat.

Rumunsko a Poľsko zase zažili najväčší pokles počtu obyvateľov v absolútnych číslach v rámci Únie. Obe krajiny stratili za 20-ročné obdobie približne dva milióny ľudí, zatiaľ čo Bulharsko stratilo približne jeden milión.

Poľsko, kedysi jedna z najmladších spoločností v Európe, rýchlo starne. Eurostat uvádza, že podiel ľudí vo veku 65 rokov a viac v Poľsku vzrástol v rokoch 2005 až 2025 o osem percentuálnych bodov, čo je najstrmší nárast v celej EÚ.

Počet obyvateľov však výrazne klesol aj v Maďarsku. Zatiaľ čo v roku 2005 tam žilo 10,1 milióna ľudí, vlani to bolo už len 9,54 milióna. A to Maďari ťažia z migrácie Maďarov z Ukrajiny, Srbska či Rumunska.

Dodajme, že podobný alebo ešte horší priebeh mal populačný vývoj vo viacerých nečlenských postkomunistických krajinách. V Moldavsku za túto dobu klesol počet obyvateľov z takmer 2,9 milióna na iba 2,4 milióna ľudí, Srbi zaznamenali pokles z asi 7,4 milióna obyvateľov na len okolo 6,6. Tam situáciu zhoršili aj dôsledky vojen z 90. rokov.

Ďaleko najhoršie je na tom Ukrajina, kde sa pod kontrolou Kyjeva môže nachádzať menej ako polovica počtu obyvateľov oproti stavu spred 35 rokov pri páde Sovietskeho zväzu – teda už iba 22 až 25 miliónov z niekdajších 52 miliónov.

Leví podiel populačného poklesu vo väčšine krajín možno pripísať poklesu pôrodnosti. V žiadnom štáte EÚ pritom pôrodnosť nedosahuje 2,1 dieťaťa na ženu, čo je miera potrebná aspoň na udržanie veľkosti populácie. Toto kľúčové číslo na Slovensku v roku 2024 dosiahlo len 1,46 dieťaťa na ženu.

Čo možno mnohých čitateľov prekvapí, je, že v porovnaní s celým euroblokom je pôrodnosť na Slovensku nadpriemerná. Podľa Eurostatu sa totiž pôrodnosť v Únii v roku 2024 pohybovala iba na úrovni 1,34 dieťaťa na ženu.

Slovenská pôrodnosť bola dlho pod priemerom EÚ, od roku 2019 už však dosahuje mierny nadpriemer. Najskôr sa tak dialo vďaka pozitívnemu trendu, keď sa až do roku 2021 zvyšovala na 1,63 dieťaťa na ženu. Od tohto roku žiaľ nadpriemerné hodnoty (v relatívnom zmysle slova) dosahujeme najmä preto, lebo prepad pôrodnosti inde v Európe je ešte výraznejší ako u nás.

Z dát Eurostatu vyplýva, že iba dva postkomunistické štáty EÚ majú vyššiu pôrodnosť ako Slovensko. A to Bulharsko (1,72) a Slovinsko (1,52). S pôrodnosťou 1,46 nás ešte dorovnávajú Chorváti.

Naopak Česko je na tom horšie, pričom v roku 2024 sa pôrodnosť u našich susedov pohybovala na úrovni 1,36 dieťaťa na ženu. Mimochodom, aj susedné Rakúsko, ktoré je často predstavované ako vzor sociálneho štátu, má s 1,31 dieťaťa na ženu nižšiu pôrodnosť ako Slovensko.

V neposlednom rade sú na tom horšie Maďarsko aj Poľsko, ktoré v uplynulom desaťročí zaviedli rozsiahle programy rodinných prídavkov s cieľom zvýšiť pôrodnosť. Ich dlhodobý vplyv sa však ukázal byť obmedzený. Miera pôrodnosti v Maďarsku v roku 2024 bola 1,41 dieťaťa na ženu a v Poľsku dokonca iba 1,14 (!). Poliakom v negatívnom slova zmysle „konkurujú“ už iba pobaltské krajiny. Z postkomunistických členov EÚ mala „rekordne“ najnižšiu pôrodnosť Litva s hodnotou 1,11, no blízke hodnoty zaznamenali aj Estónsko (1,18) a Lotyšsko (1,24).

Všetky tieto čísla podčiarkujú, ako veľmi východné štáty EÚ zápasia s dlhodobými dôsledkami transformácie a postkomunistickej emigrácie, starnutia obyvateľstva a nedostatku pracovnej sily. To všetko otvára viacero otázok, od nového prístupu k rodinnej politike po imigráciu ako možné riešenie úbytku pracovnej sily a vymierania obyvateľstva.

Treba pritom zdôrazniť, že štatistiky Eurostatu o imigrácii v jednotlivých krajinách sú nesúrodé. Pri Česku napríklad správa uvádza 123 910 imigrantov v roku 2024, no pri Slovensku iba 6 824. Je pravda, že populačne dvakrát väčšie Česko láka imigrantov vo vyššej miere než Slovensko, nie však 15-násobne.

Eurostat vychádza z údajov Štatistického úradu SR, podľa ktorého sa do našej krajiny v roku 2024 prisťahovalo viac ako 6,8-tisíca ľudí, čo bolo takmer o 2,4-tisíca osôb viac ako počet vysťahovaných. Tieto údaje však zahŕňajú iba ľudí s trvalým pobytom, čo je práve rozdiel so štatistikou Česka aj mnohých iných krajín. Česi totiž do počtu imigrantov zarátavajú napríklad aj ľudí s prechodným pobytom.

Rozdiel v dátach a realite sa dobre ilustruje na príklade Ukrajincov. Na Slovensku v súčasnosti evidujeme zhruba 214-tisíc štátnych príslušníkov Ukrajiny s platným pobytom, zatiaľ čo v Česku je to niečo cez 600-tisíc. Ide teda o trojnásobok. Ako ďalší príklad by sme mohli uviesť počet udelených občianstiev, ktorý je v Česku oproti Slovensku zhruba štvornásobný.

Samozrejme, vysoký počet imigrantov nemusí byť iba pozitívnou štatistikou. Na Slovensku nerastie iba počet utečencov z ako-tak kultúrne blízkej Ukrajiny, ale za ostatné roky sme zaznamenali prudký nárast pracovníkov z Indie či zo strednej Ázie. Nezvládnutá migrácia z odlišných kultúr potom otvára otázky bezpečnosti a spoločenskej súdržnosti.

Odstrašujúcim príkladom je v tomto smere Veľká Británia, ku ktorej nie tak dávno mnohí Slováci vzhliadali ako k atraktívnej emigračnej destinácii s prísľubom blahobytu. Je pozoruhodné, že štatistika o ochote odsťahovať sa, ktorou sme začali tento článok, v Británii dosahuje podobne vysoké čísla ako na Slovensku. Podľa niektorých prieskumov polovica mladých Britov, a podľa iných až tri štvrtiny z nich, uvažujú nad odchodom z krajiny. Ako hlavné dôvody uvádzajú úroveň života, stagnujúce platy a krízu s dostupnosťou bývania.

Dá sa argumentovať, že pokiaľ masová imigrácia tieto fenomény priamo nezapríčinila, určite ich nezlepšila. Zdôraznime, že je to skúsenosť, ktorú si na Slovensku v žiadnom prípade nemusíme vyskúšať.

Záverom, Slovensko na tom demograficky ani zďaleka nie je najhoršie. Samozrejme, že je slabou útechou, že hodnoty rastu populácie či pôrodnosti sú relatívne „dobré“ len preto, lebo väčšina porovnateľných krajín je na tom ešte horšie. Keď sa však rozprávame o boji s demografickou krízou, tento širší európsky kontext si musíme uvedomovať. Ukazuje totiž, že ak je demografia osud, tak niektoré európske krajiny ho už v negatívnom slova zmysle zrejme majú spečatený. Slovensko však tento bod, z ktorého niet návratu, ešte nedosiahlo. Dôvodom je aj nízky pomer imigrantov na celkovej populácii.

Inými slovami, je čo zlepšovať, ale ešte stále je na čom stavať. Otázkou je, čo sa musí stať, aby sa práve takéto zásadné a dlhodobé problémy stali napríklad témami pre budúcoročné parlamentné voľby.