Na pápežskú encykliku o vojne bol najvyšší čas

Prvá správa o prvej encyklike pápeža Leva XIV Magnifica humanitas hovorila, že sa týka fenoménu umelej inteligencie. Médiá si vyberajú najprv to, čo práve letí svetom. A to je AI.

Ale encyklika je aj o vojne. Aj vojna letí svetom, len nie je nová. Za ostatné štvrťstoročie sme si na ňu akosi zvykli. Vojne je venovaná posledná, piata kapitola encykliky. Bol už najvyšší čas. Iste bude predmetom mnohých komentárov. Zatiaľ k nej tri poznámky.

Za posledné viac ako polstoročie sme mali pápežov, ktorých apel proti vedeniu vojen bol nástojčivý, jednoznačný. Túžobný a vášnivý. Ich apel bol výzvou na odvahu k mieru. Lebo ono je to tak, na mier treba odvahu, i keď si to ľudia neuvedomujú. Lebo tlaky na začatie vojny alebo jej pokračovanie vedia byť obrovské.

V encyklike pápeža Leva sa spomína zvolanie dnes už svätého pápeža Pavla VI. v prejave v OSN v roku 1965: „Už nikdy viac vojna. Už nikdy viac vojna!“

Spomínam si na svätého Jána Pavla II, ako v predvečer americkej invázie do Iraku v roku 2003 prijal vo Vatikáne irackého ministra zahraničných vecí Tárika Azíza. Bol to od staručkého pápeža signál: Nerobte to! Ale bolo to márne. Ani katolíci moc nepočúvali.

Keď pápež František vyzval Ukrajincov, aby sa odvážili zdvihnúť bielu zástavu, rozumej aby sa pokúsili rokovať s Ruskom o mieri, tak tiež narazil. Obvinili ho, že žiada kapituláciu Ukrajiny.

Chcieť koniec vojny? To sa neodpúšťa len tak. Samozrejme, istý spôsob volania po mieri sa pripúšťa, dokonca víta. To vtedy, keď pri volaní po mieri mrkáte okom a dávate najavo, že si v skutočnosti želáte opak. Politika je rafinovaná, v politike sa klame, v prípade vojny obzvlášť.

A teraz pápež Lev vydal encykliku s kapitolou o mieri. A je tiež nástojčivo za mier. Vítame to. Dnes je to potrebnejšie ako inokedy.

Druhá poznámka. Povedzme si niečo o jej metóde, o jej jazyku. O tom, že je celkom dobrým zrkadlom.

Encykliky majú jazyk skôr všeobecný ako konkrétny. Platí to aj o Magnifica humanitas. Ale nie je zas až tak všeobecná, aby sme v nej nenašli konkrétne vojnové udalosti a javy. Tie obvyklé, ale i tie, ktoré sú z historického hľadiska nové.  Nehovorí o konkrétnych vojnách, neoznačuje vinníkov súčasných vojen menami, minulo by sa to účinkom. Ale kto chce, spozná sa. Alebo ho spozná niekto iný.

Nedelí svet na dobrých a zlých. Tomu sa teším. Lebo vidím už roky na Slovensku skupiny ľudí, každá schvaľuje tie „svoje“ vojny a odsudzuje vojny, ktoré schvaľuje druhá skupina. Prvá skupina, veľmi veľká, podporovala americké vojny posledného štvrťstoročia. Kritizuje druhú, oveľa menšiu skupinu, ktorá schvaľuje ruskú inváziu na Ukrajine.

A obe skupiny kritizujú tretiu skupinu, do ktorej patrím i ja. Sme tí, ktorí neospravedlňujú žiadnu z uvedených vojen. Ak mám porovnať prvú a druhú skupinu, s tou druhou sa vecne sporíme, ale tá prvá o nás vyslovene klame, lebo vraj patríme do tej druhej. Nie je to pravda.

Aj pri tejto príležitosti si nemôžem pomôcť, opäť raz musím pripomenúť, že akokoľvek provokačná politika Západu ohrozovala Rusko, tak ruskú inváziu to neospravedlňuje. Utvrdzuje ma v tom aj neutešená, mračná situácia, do ktorej sa vojna dostáva, aj nástojčivý jazyk encykliky. Vojna je tak ničivá vec, že jej ospravedlnenie nemožno vybaviť otázkou, načo už len Rusi mali čakať.

Nech mi je odpustené, že mi napadali veci, ktoré mi v encyklike chýbali, a to najmä v súvislosti s vojnou na Ukrajine, ktoré by zapadali do časti o normalizácii vojny. Svetu chýba apel na prekonanie neschopnosti politických lídrov reagovať na inkrementálne zvyšovanie vojnového napätia a eskalácie konfliktu. Keďže k eskalácii dochádza postupnosťou mnohých menších krokov, politickí aktéri ako keby si celkovú eskaláciu neboli schopní všimnúť a zareagovať na ňu, preto ako námesační postupujú na ceste k stále väčšej katastrofe.

Žiadal by sa i apel, že nestačí odsúdiť vojnu, ale teba odmietnuť i činy, ktoré k vojne s vysokou pravdepodobnosťou povedú. Ak politici odsúdia to prvé, ale súčasne podporujú to druhé, ide o pokrytectvo. Presne toto roky zažívame.

Na záver ešte krátku poznámku k „spravodlivej vojne“.

Určitú nejasnosť pri výklade encykliky môže spôsobiť veta: „Bez toho, aby bolo dotknuté právo na sebaobranu v najprísnejšom zmysle slova, je dôležité znovu zdôrazniť, že teória „spravodlivej vojny“, ktorá sa príliš často používa na ospravedlnenie akéhokoľvek druhu vojny, je teraz zastaraná.“

Keďže sa explicitne potvrdzuje právo na sebaobranu, a tá je predsa spravodlivá, vyplýva z toho, že pojem „spravodlivá vojna“ sa celkom neodmieta. Nie som si istý, či argument, že učenie o spravodlivej vojne „sa príliš často používa na ospravedlnenie akéhokoľvek druhu vojny“, je opodstatnený. Moja osobná skúsenosť je skôr opačná. Problém nie je v učení o „spravodlivej vojne“, ale v tom, že to učenie bolo niekedy ignorované, ako keby neexistovalo, a to často katolíkmi.

Podmienky, pri splnení ktorých možno považovať vojnu za spravodlivú, sú sformulované v Katechizme Katolíckej cirkvi z roku 1992. A jednou z podmienok je vždy to, že sa musí jednať o vojnu obrannú.  Každý katolík by si podmienky mal naštudovať. A užitočné to môže byť vlastne pre každého. Nech ich posúdi.

Faktom je, že posúdenie splnenia oných podmienok v konkrétnom prípade je niekedy vec subjektívna. Bolo by zrejme priskoro vykladať si encykliku ako odmietnutie učenia, ale naopak, ako potrebu jeho precizovania, napríklad prísnejšieho formulovania podmienok, za ktorých možno vojnu považovať za spravodlivú. Čas ukáže.   

Bude užitočné k encyklike sa ešte vrátiť.