Keď sa liek na politickú úzkosť diagnostikuje ako choroba
Na katastrofické (geo)politické scenáre by zabrali dôkazy, že situácia nie je čierna. Lenže tie sú v progresívnom svete zakázané.
Komentáre
Dana VitálošováRedaktorka
Na katastrofické (geo)politické scenáre by zabrali dôkazy, že situácia nie je čierna. Lenže tie sú v progresívnom svete zakázané.
Ako píšem tieto slová, na stole pri počítači periférne vidím obálku knihy. Ešte som ju len začala čítať. Vykladám si ju však do zorného poľa nielen preto, aby som na ňu nezabudla. Jej názov mi robí dobre. Aby som bola presnejšia, lahodí mojej psychike. Kniha Michaela Shellenbergera sa totiž volá Apokalypsa nehrozí.
Názov pútavo písanej publikácie z roku 2020 (v angličtine Apocalypse Never), ktorá vyvracia argumenty klimatických alarmistov, ma upokojuje nielen preto, že je koniec mája, dlhotrvajúce sucho, a vonku 30 stupňov. Dôvodom je aj moja tendencia ku katastrofickým myšlienkam.
Katastrofické myšlienky sú kognitívne (myšlienkové) skreslenia, pri ktorých myseľ automaticky preskočí na najhorší možný scenár. Obsahom tohto typu myšlienok nemusí byť len klíma. „Katastrofizovať“ sa dá o čomkoľvek.
Príklad zo života. Stará mama mi raz ustráchaným hlasom povedala, „nechoď v tom daždi na bicykli, prechladneš“. Išlo o pokročilú katastrofickú myšlienku. Bolo totiž približne 25 stupňov a v skutočnosti nepršalo, ale mrholilo. Okrem toho som bola dospelá, relatívne zdravá dvadsiatnička, ktorá by sa aj z toho nepravdepodobného prechladnutia rýchlo uzdravila.
Myšlienkový skok k najhoršiemu možnému scenáru často súvisí s tým najcennejším: medziľudskými vzťahmi, zdravím, živobytím a podobne. Katastrofické myšlienky sú zároveň zdrojom nepríjemných pocitov – úzkosti, strachu, smútku, bezmocnosti. Aj jednoduchá pripomienka, akou je obálka knihy, teda môže pomôcť nielen proti apokalyptickým mozgovým pochodom, ale zasiahnuť aj ako protijed na nepríjemné pocity.
Okrem pripomienok vie byť nápomocná aj psychológia. Podľa tej kognitívno-behaviorálnej proti katastrofickým myšlienkam pomáhajú tieto tri veci: 1) uvedomiť si ich 2) spísať si, čo svedčí o tom, že sa naše predpovede nenaplnia 3) položiť si otázku: „Ak by sa čierny scenár naplnil, ako si so situáciou poradím?“
Čo však robiť, keď obsahom katastrofizovania nie sú vzťahy, práca alebo zdravie, ale (geo)politika? Tieto čierne scenáre sa zjavne týkajú čoraz väčšieho počtu ľudí, a to nielen vo svete.
Okrem pojmu „klimatická úzkosť“ sa nedávno začalo hovoriť aj o politickej, či najnovšie geopolitickej úzkosti. Objavili sa dokonca aj otázky, či by sa „politická úzkosť“ nemala stať skutočnou psychiatrickou diagnózou.
Hoci som si z politickej hystérie viackrát strieľala, v tomto texte Lexaurin predpisovať nebudem. Že môže ísť o skutočne hlboké utrpenie, naznačuje aj nasledovný príspevok na online fóre:
„Poradíte mi, ako sa vyrovnať s extrémnou politickou úzkosťou? Nebudem zachádzať do politiky, ale vo všeobecnosti je moja úzkosť veľmi silná. Bojím sa o svoju bezpečnosť, bojím sa o svoju rodinu, ľudí, životné prostredie... všetko. Cítim sa bezmocný. Snažím sa zo všetkých síl, informujem sa, chodím voliť, aktivizujem sa... ale som len človek, nemám moc čokoľvek zmeniť. Desí ma, že sa blíži koniec sveta. Snažím sa žiť v prítomnom okamihu a užívať si život taký, aký je, ale je to ťažké… Už som vyskúšal veľa vecí, obmedzil som médiá, skúšal som viesť rozhovory s priateľmi, hľadať zdravé rozptýlenia... nič nefunguje. Nedokážem fungovať.“
Podobné výkriky sú výrazom hlbokého zúfalstva. A hoci ide o príklad z amerického prostredia, „(geo)politická úzkosť“ sa čoraz viac skloňuje aj u nás.
Napríklad v článku, ktorý v apríli vyšiel v českom Respekte a na Slovensku ho uverejnil Denník N. Text rozpráva príbeh dvoch mladých žien z Českej republiky, ktoré vraj trpia geopolitickou úzkosťou.
Jedna z nich, Adéla, sa práve chystala sa do sauny, píše Respekt, keď v televízii uvidela, ako zle dopadlo stretnutie Donalda Trumpa s Volodymyrom Zelenským – ukrajinský prezident vtedy predčasne opustil Biely dom.
Palo Satko
Pred 16 dňami
Je take porekadlo, že človek by sa mal tešit aj z malych veci. Ja vravím, že je dobre sa tešiť z velkych veci, len si treba ich definovať. priklad: večer sedime s manželkou na terase, hladime na Karpaty ona pije červene ja fernet a cmugam cigarety. Ona rozprava ako bolo v praci a ja čo som navaril vnukom. To je presne to: to sú tie velke veci. Vnuci, zdravie, spolupatričnosť. Ked tie človek predradi pred politiku, nemusi mať depku. Ma sice aj tak problemy, lebo bez nich sa nežije, ale tie zvladne ako sa podari. Napr. v mojom pripade, či mam guacamole urobiť sam, alebo ho urobi vnučka. Ked ho urobím ja tak ma pochvali, ked ho urobi ona, pochvalim ja ju. To druhe je lepšie. Takže mala rada autorke: Nečitajte tu knihu - navarte si!
Sjancok
Pred 16 dňami
👍 Na jeden hlt. Ja som síce proti politckemu katastrofizmu zaočkovaný zmesou pestovanej skepsy a vlastnej povahy ale videl/zažil som také panické ataky vo veľkej blízkosti aj po roku 2020 aj v marci-aprili 2022. Ale tá liečebná metóda v bode 2) (čo svedčí že to nenastane: napr Apokalypsa nehrozí ) môže byť asi úspešnejšia ako podľa bodu 3) … aj keď americkí (ba aj zriedkaví slovenskí) prepperi by asi nesúhlasili. V konečnom dôsledku, ktorá je lepšia je u progresivcov jedno: oni maju (samocenzurne aj skupinovo) zakazane obe. Aj spochybnit hlbku a dosah hrozby, aj rozmyslat nad adaptaciou v pripade ze situacia nastane. Rovnako zaujímavé sú pre mňa osobne tri príbuzné javy: a) ako alarmistická trieda strieda zvonenie na poplach pred geopolitickymi hrozbami s búšením na bubny do vojny (posledný text T. Gartona Asha v Denniku N 25.5.) s prístupom, že treba toho čo nezabralo/zlyhalo nasadiť viac: múdrosť proglib brainrot-tankov sa vyčerpava v rade z Murphyho zakonov: použi väčšie kladivo. b) ako pomylene eschatologicke myslenie o apokalypse ovplyvnuje americku politiku (a potvrdzuje mi nazor ze anglosasky protestantizmus je este uletenejsi ako nemecky a v principe niet starokrestanskej herezy ktora nepresla sitom zdraveho rozumu a bola zavrhnuta niekde medzi rokom 200 a 400 po Kristu, aby nemala v USA vlastnu denominaciu). Snaha takeho Hegsetha či Huckabeeho o urychlenie druheho prichodu Pána (parúzie) “urýchlením” Apokalypsy je aj dôkazom o ich presvedčení že oni sú práve Tí svätí, ktorí bezpochyby dajú “dobrú odpoveď na strašnom Kristovom súde” (to “strašný” som si nevymyslel to je z liturgie sv. Jana Zlatousteho:”dobrú odpoveď na strašnom Kristovom súde prosme si od Pána/доброго отвѣта на страшнѣмъ судищи Христовѣ просимъ/φοβεροῦ βήματος τοῦ Χριστοῦ). c) v modernej technooptimistickej spoločnosti mnoho ludi uverilo principu “bezpečnosti”, teda predstave, že človek dokáže limitovať všetky nepriaznivé zvraty vo svojom alebo spoločenskom živote.
dada
Pred 16 dňami
Páči sa mi myšlienka dávať si pred oči - na stôl, nočný stolík, podľa potreby aj inde - zaujímavé knihy, ktoré môžu byť odpoveďou na momentálne (aj dlhodobejšie) úzkostné (geo)politické aj iné trápenia. Prípadne si stavať menšie komínky, ak je tých kníh väčšia potreba. A po prečítaní, ak je stále potreba, ich potom zase dopĺňať. Niektorí jedinci takto využívali a asi stále aj v dnešnej dobe využívajú systém lepiacich papierikov stickers - hoci aj po celom byte, resp. kancelárii. Mať takto v dosahu a podľa potreby vhodné knižky na vhodných miestach môže byť vyšší level osvedčeného zvyku. Ak si dobre pamätám, svojho času detektív Nero Wolfe takto fungoval, že viaceré vybrané knihy mal rozčítané vo vybraných miestnostiach... ale môžem sa mýliť :-).
Miloš N.
Pred 16 dňami
Ten cesnak proti rakovine snáď aj pomáha :-)
Alex
Pred 16 dňami
nemam ani stipku pochopenia, ani kvapku sucitu pre take adely et com... take cosi riesi najistejsie a najdoslednejsie darwinovsky princip...