Doktrína EÚ „proti všetkým“ je dôkaz, prečo Slovensko nesmie prísť o právo veta

Ostatné dva týždne vo svete sa niesli v znamení dvoch trendov. Tým pozitívnym je obrusovanie hrán medzi superveľmocami. Naopak negatívnym je eskalácia vo vojne na Ukrajine.

V oboch prípadoch EÚ, celkom nepochopiteľne, ťahá za kratší koniec.

Začnime témou, ktorá je pre nás najdôležitejšia: bezpečnostná situácia v rusko-ukrajinskej vojne sa vyhrocuje, čo kulminovalo v noci zo soboty na nedeľu pri jednom z doposiaľ najintenzívnejších ruských bombardovaní Kyjeva.

Na hlavné mesto Ukrajiny cielilo 600 dronov a takmer stovka rakiet vrátane najmodernejšej ruskej rakety Orešnik. Podľa svedectiev a zverejnených záberov sa Kyjev niekoľko hodín otriasal výbuchmi, pričom pri útoku zahynuli najmenej štyria ľudia a desiatky utrpeli zranenia.

Ruské ministerstvo obrany označilo bombardovanie za reakciu na ukrajinský dronový útok na študentský internát v meste Starobilsk v okupovanej Luhanskej oblasti, pri ktorom prišlo o život najmenej 18 ľudí. Nižšie číslo priamych obetí pri útoku v meste a vysokom počte dronov a rakiet ukazuje, že nešlo o civilné ciele. Útok mal napriek tomu vyvolať širšiu civilnú reakciu v čase, keď sa na Západe zase ujíma presvedčenie, že Ukrajina môže vojnu s Ruskom vyhrať.

Oba útoky sú pritom len poslednými príkladmi vzájomného bombardovania, ktoré sa zintenzívnili po vypršaní prímeria vyhláseného pri výročí konca druhej svetovej vojny. Prichádzajú tiež po dronových incidentoch v Pobaltí, ktoré viedli k pádu vlády v Lotyšsku a ruským obvineniam, že pobaltské štáty NATO prelety dronov na ciele v Rusku umožňujú.

Ruský veľvyslanec pri OSN Vasilij Nebenzia v tomto ohľade Rigu varoval, že členstvo v Severoatlantickej aliancii ju neochráni. Olej do ohňa však prilial aj švédsky premiér Ulf Kristersson, ktorý na tlačovej konferencii s generálnym tajomníkom NATO Markom Rutteom vyhlásil, že Aliancia by mala Kyjevu „pomôcť im nasmerovať svoje útoky správnym smerom“ – teda do Ruska.

Aj ostatní európski lídri medzitým vo svojej rétorike voči Rusku pritvrdili. Šéfka eurokomisie Ursula von der Leyenová vyhlásila, že za dronové incidenty v Pobaltí nesú priamu zodpovednosť Rusko a Bielorusko. Francúzsky prezident Emmanuel Macron aj nemecký kancelár Friedrich Merz zase po použití rakety Orešnik prisľúbili, že bombardovanie ešte zvýši ich odhodlanie podporovať Kyjev. Podobne sa vyjadrila aj šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová, keď avizovala, že ministri zahraničných vecí tento týždeň prediskutujú možnosť zintenzívniť tlak na Moskvu.

Opakuje sa nám starý známy rozpor: štáty EÚ sú aktívnejšie v rétorike ako v reálnej pomoci, ale aj pri ekonomickej pomoci začínajú mať problém. Ukazuje to neúspech Rutteho návrhu na stabilnú dlhodobú podporu Ukrajiny – vyčlenenie 0,25 percenta HDP na pomoc Kyjevu –, ktorý cez víkend odmietli takmer všetci silní hráči (Británia, Francúzsko, Kanada, Taliansko, Španielsko).

Dôležitou výnimkou je Nemecko. Kancelár Merz neodmietol Rutteho návrh, a sám odporúča rýchle pridružené členstvo Ukrajiny v EÚ, čo by znamenalo čiastočný prístup k fondom, ale najmä bezpečnostné garancie podľa článku 42 ods. 7 Lisabonskej zmluvy. Inými slovami možnosť okamžitej vojny s Ruskom.

Vysoká ochota Európy zapájať sa do vojny s Ruskom je kuriózna, no nie je nová. Kuriózna je preto, lebo to dlho boli Nemecko a Francúzsko, ktoré sa ako-tak snažili tlmiť snahy USA o začlenenie Ukrajiny do NATO. Po výraznom obmedzení americkej podpory pre Kyjev sa však práve Berlín a Paríž profilujú ako hlavní garanti ukrajinskej bezpečnosti.

Keď už však Európa od Ameriky prevzala rolu jastraba, je o to nepochopiteľnejšie, že otvára konflikty aj na iných frontoch. Na takých, ktoré by pre ňu frontom ani nemali byť, predovšetkým v Číne.

Ako sa ťažisko moci presúva do Pekingu, sa ukázalo ostatné týždne, keď Čínu v krátkom čase po sebe navštívili prezidenti USA aj Ruska.