Progresívec Hitler

Zatienilo masové vyvražďovanie európskych Židov ostatné významné hrôzy Hitlerovho Nemecka? Záleží vôbec na tom? A je možné sa touto témou zaoberať bez toho, aby nás „myšlienková polícia“ obvinila z bagatelizovania holokaustu? Skúsim to.

Tieto otázky nastoľuje film Nikdy neodvracaj zrak (Never Look Away) z roku 2018. Režisérom je aristokrat Florian von Donnersmarck, tvorca majstrovského diela Životy tých druhých, avšak tento film zatiaľ nezískal kultový status, aký si právom zaslúži jeho prvé veľké dielo. Myslím si, že by mal. Je krásny, nesmierne silný a plný úvah o dobrote, pokušení moci a zla a o povahe umenia. Filmové zobrazenie morálne komplikovaného, no napriek tomu triumfálneho narodenia dieťaťa uprostred biedy a skazy, ako aj cynického využitia potratu v rámci zlomyseľného pokusu otca ukončiť milostný vzťah svojej dcéry, je jednoznačne na strane ľudskosti a malo by sa ceniť samo osebe.

Stredobodom príbehu je dickensovská záhada neodhalenej viny, ktorá je síce takmer neuveriteľná, ale vychádza zo skutočných udalostí. Pôvodný zločin zničí krásnu mladú ženu trpiacou neznámou duševnou chorobou, ktorá sa stane obeťou Hitlerovho eugenického programu. Aj keď si myslíte, že viete o tejto temnej stránke národného socializmu, ktorá sa začína oceľovým pseudoracionalizmom a končí hrubým vraždením, relatívne jemné stvárnenie tohto a ďalších zločinov, ktoré sa popri ňom odohrávajú, vás veľmi šokuje a znepokojí. Tento, ako aj ďalšie prvky filmu, by mali prebudiť svedomie mnohých, ktorí sa označujú za progresívnu ľavicu.

Pre týchto progresívcov bola nacistická éra akousi morálnou bibliou a zdrojom istôt. S rastúcou silou od 70. rokov sa ľavici podarilo spájať Hitlerovo obdobie s politickou a morálnou pravicou. Trvajú na tom, že tu je v plnej sile každý aspekt konzervativizmu. Hľa, hovoria, zlo, ktoré vyplýva z konzervatívneho myslenia, z lásky k vlasti a vojenskej sily. Pozrite sa, ako myšlienky stojace za imigračnými kontrolami alebo sexuálnym konzervativizmom nevyhnutne vedú k žltej hviezde a ružovému trojuholníku, k vyhladzovacím táborom, plynovým komorám a krematóriám.

Predovšetkým pri skúmaní masového vyvražďovania európskych Židov môžu s úľavou konštatovať, že nič takéto nepoškvrňuje našu čistú a osvietenú spoločnosť, ktorá s týmto všetkým skoncovala pred takmer osemdesiatimi rokmi. V skutočnosti to môžeme tvrdiť všetci – čo je zaujímavé vzhľadom na to, že mnohé konzervatívne európske spoločnosti, nech už mali akékoľvek chyby, sa nikdy nezúčastnili rasového masového vraždenia a v mnohých prípadoch sa mu statočne bránili a zmarili ho, keď im ho vnucovali okupanti.

Táto skutočnosť komplikuje jednoduchú logiku, ktorá tak dlho umožňovala mnohým liberálom kričať na konzervatívcov „Fašisti!“ a tým ich umlčať a marginalizovať. Mohlo by to priviesť inteligentnejších progresívcov k tomu, aby sa trochu dôkladnejšie zamysleli nad tým, čím vlastne bol národný socializmus. Ak to bolo to, čo hovoria, prečo bol taký nepriateľský voči kresťanskej cirkvi, inštitúcii, ktorú moderní liberáli zvyčajne vnímajú ako silu konzervativizmu? A prečo nacisti a komunisti spolupracovali, a to najvýraznejšie v tom veľkom, ignorovanom záchvate cynizmu, ktorým bol pakt Molotov-Ribbentrop z augusta 1939?

Tvrdí sa, že Stalin to urobil z čírej nutnosti, aby získal čas, a že v tom nebolo žiadne skutočné priateľstvo ani spojenectvo. Nepohodlná pravda je, že to bolo oveľa srdečnejšie. V Brest-Litevsku sa konala spoločná nacisticko-sovietska víťazná prehliadka. Všetci na fotografiách z tejto udalosti vyzerajú šťastne (nešťastní ľudia už boli zastrelení alebo uväznení). A sovietska tajná polícia NKVD, esencia komunizmu, meč a štít komunistickej strany, potom zorganizovala výmenu väzňov s Hitlerovým gestapom, ktoré bolo rovnako jadrom národno-socialistického nadšenia. Ak tieto veci priznáte, dostanete sa do historických problémov a práve tieto problémy pomáha nastoliť film Never Look Away.

Pre získanie širších súvislostí stojí za to siahnuť po fascinujúcej knihe Julie Boydovej Cestovatelia v Tretej ríši (Travellers in the Third Reich). Publikácia je nezvyčajná v tom, že sa zaoberá tým, do akej miery si boli komunizmus a národný socializmus v niektorých ohľadoch podobné. Autorka cituje Denisa de Rougemonta, švajčiarskeho kresťanského spisovateľa a kultúrneho teoretika. De Rougemont spočiatku považoval Hitlerov štát za pravicový režim. Počas dlhšieho pobytu vo Frankfurte, kde pôsobil ako hosťujúci profesor, však začal túto svoju predstavu nedobrovoľne spochybňovať. „To, čo ho znepokojovalo,“ píše Boydová, „bola skutočnosť, že práve tí, ktorí prirodzene patrili k pravici – právnici, lekári, priemyselníci a podobne – boli tými, ktorí najostrejšie odsudzovali národný socializmus. Sťažovali sa, že zďaleka nebol oporou proti komunizmu, ale že bol sám osebe zamaskovaným komunizmom.“

De Rougemont spomína: „Poukazovali na to, že z nacistických reforiem mali prospech len robotníci a roľníci, zatiaľ čo ich vlastné hodnoty boli systematicky ničené zákernými metódami. Boli neprimerane zdanení, ich rodinný život bol nenapraviteľne narušený, rodičovská autorita oslabená, náboženstvo odobraté a vzdelávanie zrušené.“

Manželka jedného právnika sa mu sťažovala: „Každý večer si strana berie moje dve deti.“ Táto skúsenosť sa príliš nelíšila od toho, čo sa v tom istom čase dialo deťom sovietskych rodičov. Nacisti, ako utopickí fanatici, ktorých viac zaujímala budúcnosť ako prítomnosť, boli pripravení zaplatiť pomerne vysokú cenu za ovládnutie myslí mladých ľudí. Ako poukázala dcéra Thomasa Manna Erika vo svojej ostro kritickej knihe Škola pre barbarov, kvalita vzdelávania bola pod Hitlerovým režimom vážne poškodená. Tak, ako to často robia aj ľavicové režimy, aj on podporoval alebo chránil zlých, ale politicky prijateľných učiteľov a znečisťoval výučbu všetkých umeleckých a historických predmetov. Veril, že je naliehavejšie naučiť mladých, čo si majú myslieť, než im ukázať, ako majú myslieť.