Viete, prečo sa sexuálnemu exhibicionizmu u nás nedarí? Ide o katolicizmus

Kedysi, a nebolo to tak dávno, sa sexuálny exhibicionizmus vrátane predvádzania toho, kto čo rád robí v posteli, považoval za neprijateľný. Ak niečo niekoho priťahovalo či rajcovalo, mohli ste to ukazovať iba ľuďom, ktorí o to prejavili záujem. Neverejne, bez pohoršenia.

Dnes je to inak. Všeličo sa radikálne zmenilo, chápanie sexu a sexuality je od 60. rokov zdrojom transformácie spoločnosti a morálky. Ak vás dostane do pozoru len zavesenie sa za uši do prievanu, istá časť spoločnosti bude chrániť vaše právo roztrubovať to do celého sveta. Alebo sa bude zastávať vášho „práva“ predvádzať svoje sexuálne eskamotérstvo priamo na Hlavnom námestí. Táto istá časť ľudstva, s hlavou takou otvorenou, že jej z nej vypadol mozog, chce zároveň o 180 stupňov meniť morálku.

Zatiaľ čo sa teda väčšinová spoločnosť zhodla na vyhlásení sexuálneho exhibicionizmu za tabu, ktoré patrí do Trestného zákona, tá „otvorená“ má záujem toto tabu prevrátiť naruby. A svoj prístup pritvrdzuje. Po novom by rada tabuizovala samotné odsudzovanie sexuálneho predvádzania sa na verejnosti.

Nedeje sa to úplne priamo. Verejné iniciatívy za práva exhibicionistov nevznikajú, aspoň zatiaľ nie. Namiesto toho vidíme snahy „destigmatizovať BDSM“ a stigmatizovať odporcov tejto „destigmatizácie“.

Keď niekto nevie, čo je to BDSM, zvyknem pre stručnosť siahnuť po pojme „sadomaso“. To však nie je presné. Sadomasochizmus je len jednou zo súčastí BDSM, čo je skratka pre Bondage a disciplína, dominancia a submisivita, sadizmus a masochizmus.

Nevysvetľujem to bližšie preto, že by ktokoľvek z nás v tejto oblasti potreboval osvetu. Naopak, verím, že všetci by sme si zaslúžili nevedieť o absurditách, ktoré vzrušujú nám neznámych ľudí. Lenže niekto sa nás tu snaží presvedčiť, že táto naša normálna ľudská vlastnosť je nenormálna.

Robí sa to aj tak, že sa odpor k exhibicionizmu označí za diskrimináciu, stigmatizáciu a namiesto úchylákov sa začne študovať ich odporca. To sa deje aj cez obhajovanie destigmatizácie BDSM. Pod túto skratku pritom môže patriť čokoľvek. Rajcuje vás pocit poníženia z vešania sa za uši do prievanu? BDSM. Cítite sa ponížený a zároveň excitovaný z nosenia ženského spodného prádla? BDSM.

Samozrejme, väčšine je ukradnuté, čo sa deje za zatvorenými dverami tej ktorej domácnosti. Hranica medzi súkromím a verejnou sférou má svoj spoločenský význam. Odporcovia „destigmatizácie“ jednoducho hovoria: „Nechajte si to pre seba. Zverujte sa so svojimi preferenciami tým, čo o to majú záujem. Nenoste si svoje sexuálne praktiky so sebou do práce ani na verejné priestranstvá.“ Pokým sexuálne neexhibujete, nikto vás nemá prečo stigmatizovať.

Lenže aj vplyvom internetu a dúhového hnutia nastal prevrat naruby. Predstavme si imaginárneho dospelého Karola. Karol sa rád vešia za uši do prievanu. Rád je slabé slovo, ale ostaňme pri ňom. Karol sa najprv za svoju tendenciu trocha hanbí, necháva si ju pre seba.

Pri brúzdaní internetu však objaví iných ľudí, čo sa radi vešajú za uši. Karol sa už nehanbí. Stane sa členom online komunity, tá expanduje a neskôr sa začne stretávať aj v skutočnom živote. Karol sa už za uši nemusí vešať osamote.

Karolova komunita sa časom „empoweruje“. Založia si aktivistickú vetvu, navrhnú si vlajku. Výskumníci s vyťahanými ušami vyprodukujú štúdie o „komunite aurikulárne suspendovaných v aerodynamicky indukovanom prúdení“. Skupina povzbudená štúdiami, ktoré ju označili za legitímnu, už nechce, aby verejnosť prišla o radosť z aurikulárnej suspenzie.

Najprv si teda postavia stánok na dúhovom pride, neskôr sa vyberú exhibovať do ulíc. A vy pri prechádzke po parku s deťmi stretnete Karola, ako s ďalšími ľuďmi visí zo stromov za uši.

Absurdné? Áno.

Nereálne? ...ani nie.