Naše nové ostne z veľkomoravsko-maďarskej minulosti
Pozoruhodná kniha profesora Martina Homzu Murices novae alebo Nové ostne vychádza v novom vydaní.
Je to inovatívna kniha a to metódou, obsahom, a tiež dôsledkami, resp. úlohami, ktoré z nej vyplývajú pre nás všetkých.
Obsahom je odhaľovanie významu Veľkomoravského kniežatstva, ktoré prerástlo do Svätoplukovho kráľovstva, ktoré sa Homza nerozpakuje nazvať Slovanským kráľovstvom, a kontinuity tohto štátneho útvaru s neskorším tisícročným Uhorskom, a apológia tohto významu a pravdivosti tejto kontinuity, a teda i odhaľovanie tisícročnej účasti Slovákov a ich predkov na európskych dejinách. Možno povedať, že sa jedná o apológiu niečoho, čo sa občas zvykne nazývať „slovenská vec“.
Súčasťou metódy je podanie vedeckého pojednania vo forme dialógu viacerých osôb, ktoré si kladú otázky, dávajú polemické námietky, a najmä dávajú odpovede. Tri, ktoré hovoria najviac, teda Gnorimednopoliprostatus, Gnorimenes a Polifilus sú požičaní zo spisu Jána Baltazára Magina, ktorého predlhý názov tiež začína slovom Murices, čiže ostne, a ktorý bol pred troma storočiami obhajobou, teda apológiou tej istej „slovenskej veci“.
Traja diskutéri sú doplnení o dvoch študentov a študentku a ešte o potrebného vodiča, zrejme mikrobusu, ktorým všetci putujú po Zadunajsku, čiže zhruba po území dnešného Maďarska a diskutujú najmä o úsvite našich dejín, ale vlastne o našich dejinách ako takých.
Autor uvádza, že od Magina si požičal i prístup k oponentom. Teda inteligentné vysmiatie. Povedal by som, že sa jedná skôr o pousmiatie, lebo všetko to robí s mierou. A to tak, že oponentom dá pocítiť murices, teda ostne. Ale nehádže im ich rovno do očí, ale len tak občas nenútene podsýpa.
Táto metóda je dobrou voľbou, lebo skúsenosť posledných desaťročí ukazuje, že národný plač a hysterické škrípanie zubami môžu byť dobre mienené, ale pôsobia otravne a sebavedomia nepridajú.
Čo sa obsahu týka, ústredným posolstvom knihy je téza, že po príchode konfederácie nomádskych kmeňov (Onogurov/Uhrov/Maďarov) z východu nedošlo ku kolapsu spoločenských štruktúr veľkomoravskej/slovanskej moci. Tieto štruktúry kultúrne, ekonomické, cirkevné, linguistické, architektonické jednoducho vplávali do tvoriacich sa štruktúr nastupujúceho tisícročného Uhorska. Fakt, že väčšinové slovanské obyvateľstvo Karpatskej kotliny sa na tejto transformácii spoločenských štruktúr veľkou mierou podieľalo, už z predošlého ľahko vyplynie.
Autor podporuje uvádzanú ústrednú tézu mnohými čiastkovými tvrdeniami, z ktorých niektoré sú dokázané (Nitra, štartovací bod v kariére Svätopluka, bola ním i v kariérach uhorských kráľov), iné hypotetické, i keď nie nepravdepodobné (Brali si arpádovskí šľachtici slovanské manželky, mohol byť teda svätý kráľ Štefan po praslici mojmírovcom?).
Dozvieme sa, že hranica medzi slovanským a západným, latinským náboženským svetom nebola taká jasná, ako ju chápeme dnes, a že svätí vierozvestcovia Konštantín a Metod boli nielen apoštolmi Slovanov, ale že v úcte ich mali i iné národy Karpatskej kotliny, vrátane Maďarov, na čo autor presvedčivo poukazuje. Z toho by vyplývalo, že spomedzi nedorozumení v spore o sochu svätých Konštantína a Metoda v Komárne spred vyše dvadsiatich rokov minimálne jedno bolo na strane našich Maďarov.
Vedeli sme od školských čias, že Svätopluk bol významným panovníkom, ale až z autorovej knihy na mňa dýchlo, až akým mocným bol. Ako píše autor, jeho orientáciou Veľkej Moravy k uznaniu a patronátu zo strany Svätej Stolice sa Svätopluk stal monarchom na úrovni ostatných vladárov doby. Keďže pápež ho v liste oslovoval titulom kráľ, nie tak dávne naše diskusie o tom, či bol, či nebol kráľom, sme si mohli odpustiť. V každom prípade, iné národy si s takýmito otázkami až takú ťažkú hlavu nerobia.
Dozvedáme sa, že neskorší stredovekí kronikári, dejepisci, autori historických máp pojednávali o slovanskej Sclavinii ako krajine/štáte rovnocennej s Galiou, Germániou a Itáliou. Jej reálnym základom bolo práve Svätoplukovo kráľovstvo.
Vďaka priamej väzbe Svätopluka na Rím a s tým súvisiacej skutočnosti, že Slovensko, či Uhorsko, na rozdiel od Čiech, nikdy nebolo súčasťou Svätej ríše rímskej (nemeckého národa), je možno ešte i dnes voľným okom pozorovať odlišnosti politických kultúr a záujmov strednej Európy a západnej Európy. To nič nemení na tom, že sme všetci príslušníkmi tej istej západnej civilizácie.
Pre čitateľa sú veľmi prínosné pasáže, v ktorých autor upozorňuje na pascu, ktorú pre historikov predstavujú dobové legendy a mýty, zavádzané za účelom opodstatňovania mocenských nárokov vládnucich dynastií.
Cenné je tiež pochopenie problematiky „cudzích“ a „domácich“ mien dávnych národov a ich štátnych útvarov. Poznáme ich podľa tých mien, ktoré im dávali iní, a niekedy nevieme, akým (domácim) menom sa nazývali oni sami.
Musíme sa ešte venovať úlohám, ktoré nám síce autor nekladie, ale akosi z knihy pre nás prirodzene vyplývajú.
Od čias Magina, hovorí autor, už vieme o našej minulosti oveľa viac, ale množstvo nových poznatkov prekračuje schopnosť slovenskej verejnosti ho reflektovať. Teda vieme viac, ale nevieme, že vieme. Ako túto medzeru v celospoločenskom vnímaní prekonať?
Najmä však je tu otázka: Ako sa prihlásiť k svojmu podielu na uhorských dejinách? Ako si ho vybrať?
Známy maďarský slovakista István Käfer hovoril to, čo i my, a síce, že Slováci aj Maďari sú dedičmi tisícročných dejín Uhorska. A kládol si zaujímavú otázku, kto sa tejto nepopierateľnej skutočnosti bojí viac. Boja sa viac Slováci svoj podiel dedičstva prijať? Alebo sa boja viac Maďari nejakej časti dedičstva sa vzdať?
Na Slovensku časť Slovákov, ktorým nijako nechcem upierať ich vlastenectvo, zaujíma tak obranný postoj, že o slovenskej účasti na dejinách Uhorska nechce ani počuť. Nie je to rozumné. Časť maďarských vlastencov však považuje za vlastenecké hovoriť o tisícročnom Uhorsku ako o výlučne maďarskom štáte. Nie je to pravdivé.
Navyše je tu ešte jazyková komplikácia. Maďari nemajú pre tisícročné Uhorsko iné meno ako pre svoj súčasný štát. Oboje nazývajú Magyarország. Ako sa máme k podielu na uhorských dejinách prihlásiť s Maďarmi spoločne?
Mohlo by sa nájsť riešenie v použití názvu Panónia, teda ešte staršej dobrej značky z rímskych čias? Uhorskí králi 11. storočia sa nazývali „kráľmi Panónie“.
V každom prípade sa budeme musieť k tejto úlohe spolu s autorom postaviť my všetci. Bude to dlhá cesta a prekážok bude treba prekonávať nadostač. I keď signály vzbudzujúce optimizmus už dávnejšie nachádzame aj na slovenskej, aj na maďarskej strane.
V tejto chvíli však treba profesorovi Martinovi Homzovi poďakovať za významné dielo a zaželať veľa ďalších úspechov.
Text vyšiel ako predslov k druhému vydaniu knihy Martina Homzu Murices novae alebo Nové ostne.