Estónsky prezident a Churchillov výrok o drahocennosti pravdy v čase vojny

Diskusia o vojne na Ukrajine, ktorá sa stále viac mení na zástupnú vojnu medzi Ruskom a zvyškom Európy, mi priniesla absurdnú príhodu. O jednej správe z malého Estónska som si v priebehu dvoch dní postupne utvoril tri rôzne názory. Prvýkrát, keď som si len prečítal titulok a perex správy, druhýkrát, keď som si prečítal celú správu. A tretíkrát, keď som si prečítal reakcie na správu. 

Človek si povie, čo už nás môže zaujímať na malom Estónsku? Nuž, keď som pochopil onú príhodu, zdalo sa mi, že charakterizuje situáciu v Európe, európsky prístup k vojne na Ukrajine. Charakterizuje strach povedať názor, hoci odôvodnený. A strach názor prijať.

Estónsky prezident Alar Karis minulý týždeň povedal čosi, čo si málokto všimol. Titulok a perex hovorili, že podľa Karisa Európa na jar 2022 premeškala príležitosť na dosiahnutie mieru na Ukrajine.

Výborne, povedal som si, Európa urobila chybu, veď to hovorím, a nielen ja, už štyri roky. Hneď som si spomenul na návštevu Borisa Johnsona v Kyjeve v apríli 2022. A na lapidárnu interpretáciu Davyda Arachmiu, ktorý povedal: „A potom prišiel Boris Johnson a povedal, že sa bude bojovať ďalej.“

Takže fajn, vravím si, nejaký rozumný hlas z Pobaltia.

Potom som si prečítal celú správu.

Podrobnejšie znenie správy však hovorilo toto: „Európa urobila na jar 2022 chybu a premeškala najlepšiu príležitosť na mierové rozhovory. Keď boli ruské jednotky zatlačené z okraja Kyjeva dostatočne blízko k ruskému územiu, Európa mala možnosť priviesť agresora k rokovaciemu stolu. Teraz k rokovaciemu stolu nikto nesadá.“

Potom ešte dodal, že vzťahy s Ruskom budú ešte dlho neľahké, aj po skončení vojny. A že Rusko sa musí zmeniť. Ale že aj agresor, nacistické Nemecko, sa desať rokov po vojne stalo členom NATO a EÚ.

A povedal, že EÚ potrebuje plán, ako narábať s Ruskom, aj počas mierových rokovaní, aj po skončení vojny.

Čo to hovorí? Pýtal som sa zúfalo. Je to možné, že s pamäťou európskych politikov je to také zlé? Agresor vari nemal na jar 2022 záujem prísť k rokovaciemu stolu? VEĎ PREDSA UKRAJINA a RUSKO SPOLU ROKOVALI OD PRVÝCH DNÍ VOJNY! Začali už koncom februára 2022, pokračovali v marci a vďaka tureckému prezidentovi Erdoganovi rokovali v apríli 2022 v Istanbule! Náčrt dohody už bol pripravený. A celé to ochladlo po návšteve Johnsona, ktorý oznámil Zelenskému, že pripravená dohoda s Ruskom v ňom vzbudzuje veľké obavy.

Je to možné, že si niekto nepamätá, že Rusko nemalo problém s rokovaním, lebo veď dlho rokovalo?! Takmer som nad estónskym prezidentom mávol rukou.

Nedalo mi to však a na druhý deň som zisťoval, aké boli reakcie na Karisovo vyjadrenie v Estónsku.

Prezidentovi Karisovi sa ušla kritika od vlády aj opozície. Líder opozičných sociálnych demokratov Lauri Läänemets povedal, že Karisove tvrdenia sú „mätúce“ a varoval, že Karisa to môže stáť opätovné zvolenie.

Minister zahraničia Margus Cachkna zdôraznil, že dialóg s Ruskom je v súčasnosti v rozpore s politikou EÚ a Estónska.

Kaja Kallasová, niekdajšia premiérka, tvrdo odmietla Karisove výroky o premárnenej šanci na rokovania. Uviedla, že s Ruskom sa nemožno vrátiť k bežným vzťahom. Podľa nej Rusko po skončení vojny ostane hrozbou.

Pozrel som sa na Karisovu kariéru. Je to molekulárny vedec, rektor univerzity, neangažoval sa v straníckej politike, parlament ho zvolil za hlavu štátu v roku 2021. V zahraničnej politike podporoval členstvo Ukrajiny v NATO, ruskú inváziu odsúdil tak ako v Európe v podstate každý politik.

Súčasná psychológia politického a mediálneho establišmentu EÚ v čase vojny a neistoty spočíva v hľadaní útočišťa. Nachádza ho v antagonizme voči Rusku, a to, zdôraznime, nielen v terajšom antagonizme, ale aj v tom budúcom. Súčasťou útočišťa je aj deklarovanie vlastnej neviny. Európania nestrpia spomenutie ich vlastného podielu na katastrofe Ukrajiny. Takto boli naočkovaní Amerikou a zotrvávajú na tomto postoji, hoci aj Amerika po nástupe Trumpa sa toho postoja vzdala.

A toto európske tabu prezident Karis porušil, keď hovoril o chybe Európanov, pre ktorú vojna pokračovala. Prečo to urobil? Možno videl, že európsky prístup je bezvýchodiskový. Lebo on naozaj znamená len pokračovanie alebo zvyšovanie napätia a vojnu bez konca. Dokonca možno znamená ešte väčšiu vojnu ako doteraz.

Karis si, samozrejme, uvedomoval riziko, ktoré podstupuje. Obrnil sa štandardným nepriamym porovnaním Putina s Hitlerom. Použil formuláciu, že na jar 2022 „bolo treba agresora k rokovaciemu stolu priviesť“, čím podsúval, že sa Rusku vtedy rokovať nechcelo. Milosrdne zamlčal, že to, že Európa nemala vtedy záujem rokovať s Ruskom o mieri, nebolo na tom to najhoršie. Horšie bolo, že britský premiér presviedčal ukrajinského prezidenta, aby s Rusmi nerokoval ani on.  

Ale to obrnenie ho pred útokmi aj tak neuchránilo. Porušil tabu. Pripísal vinu aj iným ako Rusom.

Napokon, s týmto mám aj ja osobnú skúsenosť. Od roku 2014 som písal o tom, že politika, ktorú Západ robí voči Rusku ohľadne Ukrajiny, nás môže priviesť k násilnej ruskej reakcii, pretože Rusko postup Západu považuje za hrozbu. A k tej násilnej reakcii aj došlo.

Zároveň som aj uvádzal, že ruský pocit ohrozenia takú násilnú reakciu neospravedlňuje, a že teda vojna nie je zo strany Ruska spravodlivá. Iracionálne však moje názory boli označované za proruské.

Treba poznamenať, že estónske postoje, vrátane Kallasovej, sú radikálnejšie ako priemer v EÚ. V rámci celého Západu tu naozaj bolo obdobie, keď hovoriť o rokovaní s Ruskom sa označovalo za čosi nepatričné. Trvalo to od jari 2022 do roku 2024. Pamätáte sa na hanlivú českú prezývku „chcimír“?

Začalo sa to preklápať potom, čo sa ukázalo, že poraziť Rusko nebude jednoduché. A preklopilo sa to potom, keď Trump začal rokovať s Ruskom. Predstavitelia veľkých štátov Európy začali hovoriť, že aj Európa musí mať miesto pri rokovacom stole. Aj naše Progresívne Slovensko s Ivanom Korčokom to hovorili.

V Estónsku však hovoria, že hovoriť o rokovaní s Ruskom, aj v hypotetickej budúcnosti, je nepatričné. A estónski politici, vrátane Kallasovej, tvrdia, že Karisove slová sú v rozpore s politikou EÚ.

Je to však zložitejšie a iracionálne. Karisove názory formálne nie sú proti deklarovaným postojom EÚ. Ale de facto idú proti náladám európskeho establišmentu.  

Karisovo vystúpenie minulý týždeň nie je nejaký prielom, ale napriek tomu ho oceňujem. Je to určitá rebélia proti bezvýchodiskovosti európskeho prístupu. A metóda, ktorú zvolil, charakterizuje súčasnú dobu, keď hovoriť samozrejmosti je opäť riskantné. Karis chcel zabaliť to zrnko pravdy (vari aj viac ako zrnko), ktoré chcel vysloviť, do obalu tvrdení, ktoré až tak pravdivé neboli.

Nevdojak si človek spomenie na Churchillov výrok, že v čase vojny je pravda tak drahocenná, že ju musí chrániť ochranka lží.

V prípade Karisa, ktorého zložité postavenie chápem, by som o lžiach nehovoril. Zostaňme pri tvrdeniach, ktorým do pravdy čosi chýba.

Toto je dnešná doba.