Absolútna nedôvera

Aby nejaký systém fungoval, musí fungovať elementárna vzájomná dôvera tých, ktorí sa na systéme podieľajú. Je teda naivné veriť, že svet zostane taký, ako ho poznáme a na aký sme si zvykli, ak došlo k bezprecedentnej situácii, keď nikto nikomu neverí.

Na úvod zbežná inventúra: Vo vojnách si pochopiteľne nemôžu veriť Rusi a Ukrajinci, ani Iránci s Američanmi a Izraelcami. Veriť si však nemôžu ani Číňania s Američanmi, a keď Američania nedôverujú Európanom, platí to aj opačne. Európe nemôže veriť Rusko a Rusku neverí Európa. Nedôvera zaťažuje vzťahy Európy s Čínou, ale napríklad aj vzťahy Číny s Indiou.

V troskách je dôvera krajín Perzského zálivu v Spojené štáty americké, ktoré namiesto toho, aby garantovali ich bezpečnosť, urobili z nich iránsky terč. Tradične si nedôverujú Číňania s Japoncami, Indovia s Pakistancami. Indovia si potom nedôverujú ani s USA, ani s Čínou a nie sú dôveryhodní ani pre Rusko.

Nedôvera môže mať rôznu intenzitu. Môže ísť o opatrnosť, podozrievavosť, o dôvodné podozrenie, o negatívne referencie alebo o reálnu negatívnu skúsenosť. Stratiť dôveryhodnosť je jednoduchšie než ju získať a s dôverou logicky nemôže počítať ten, kto o ňu nestojí.

Tým sa dostávame k odpovedi na zásadnú otázku týchto dní: Čo z pravidiel, ktorými sa doteraz riadili medzinárodné vzťahy, ešte platí, ak tu máme hegemóna, ktorý otvorene vyhlasuje, že preňho pravidlá neplatia a vyhradzuje si právo môcť čokoľvek a nemusiť nič?

Možností, ako s touto nepríjemnosťou naložiť, je niekoľko. Dá sa povedať, že čo nedodržiavajú všetci, nemusí dodržiavať nikto. Výsledkom by bol chaos, kolaps medzinárodných inštitúcií a nevyhnutnosť nahradiť kolektívne dohody dohodami dvojstrannými, keď každý vyjednáva sám za seba. Reč je o globálnej anarchii, keď sa vypovedia, respektíve ignorujú mnohostranné politické dohody, zrútia sa dodávateľské reťazce a zrazu sa ukáže, že málokto je natoľko sebestačný, aby prežil.