Poznámky nonkonformistu

Stádovú imunitu som nadobudol už pred mnohými rokmi. Vlastne si myslím, že som sa s ňou narodil. Nie, nemám na mysli údajnú ochranu pred chorobami, ktorú poskytujú očkovania alebo prekonanie chorôb. Mám na mysli svoju imunitu voči stádu. Proste doň nezapadám. V každej triede, v každom skautskom oddiele, pri každej kolektívnej činnosti, ktorú deťom vnucujú, je vždy aspoň jeden taký ako ja.

Ak sa spievali pesničky, ja som ich nespieval. Moja úbohá mama zúfala nad tým, aký nespoločenský som bol v rôznych škôlkach, do ktorých sa ma snažila poslať. Nezapájal som sa do ponúkaných veselých aktivít. „Prečo nemôžeš byť normálny?“ Dodnes počujem jej podráždený hlas. „Nie som normálny.“ Dodnes počujem, ako som rozhodne odpovedal, moje malé obočie pravdepodobne zamračené.

A tak to aj pokračovalo. Ak sa športovalo, vyhýbal som sa tomu. Ak sa mala nosiť uniforma, obliekal som sa inak. Ak sa na ihrisku niečo stalo, nezaujímalo ma to. Nerobil som to preto, aby som bol „opozičník“, čo je výraz, ktorý ma rozčuľuje. Robil som to len preto, že taký som. A táto neochota veriť čomukoľvek, kým to nie je oficiálne popreté, moja nedôvera voči každému davu a móde, nie je cnosťou, ktorú som si sám vytvoril. Je to nepohodlný dar, ktorý svojho majiteľa prenasleduje a trápi, ale aj tak má veľkú hodnotu. Mnohokrát som mal pokušenie ho odmietnuť.

Keby som sa narodil v primitívnej spoločnosti, určite by ma pred dovŕšením siedmich rokov ubili na smrť alebo opustili na mrazivom horskom svahu. Keďže som sa narodil v modernej, stabilnej civilizácii, ktorá sa v tom čase pýšila tým, že je víťazným obrancom slobody sveta, prežil som. Ako som však zistil, vždy to bolo len prežívanie. Lebo byť outsiderom človeku takmer nikdy neprináša popularitu, snáď s výnimkou obdobia dospievania v škole, keď dokážeš rozosmiať celú triedu tým, aký absurdný je svet. Aj vtedy je však uznanie krátkodobé. Možno sa zasmejú, ale v skutočnosti ti nedôverujú. Nakoniec sa smejú preto, že zneisteli, keď si podkopal ich pohodlné a útechu prinášajúce presvedčenia. Moja rada znie: nesnaž sa z tej veselosti ťažiť tým, že sa tej veci budeš venovať vážnejšie.

Viac ako raz som sa pokúsil plávať s prúdom. Videl som, že to má svoje výhody. Potlačil som svoje zábrany a nesúhlasné myšlienky a pripojil som sa k rôznym skupinám. Ale nedokázal som to vydržať. Vždy prišiel moment, keď som konformizmus považoval za nemožný, a tiež moment, keď moji potenciálni kamaráti zistili, že v skutočnosti nie som jeden z nich. Po mnohých takýchto skúsenostiach som sa rozhodol preskočiť obe tieto fázy a začať tak, ako som chcel pokračovať. Rozhodol som sa tiež užívať si život outsidera.

Významnú časť svojho pracovného života som strávil ako reportér britských novín, kde som písal o štrajkoch, ktoré v tom čase otriasali mojou krajinou. Reportéri, ktorí sa venovali tejto búrlivej téme na prechľastaných, hlučných konferenciách a polnočných samitoch, boli príjemnou a sympatickou skupinou ľudí, najmä keď boli triezvi, čo nebolo vždy. Bolo to veľmi súdržné spoločenstvo a dodnes mám z tých čias niekoľkých priateľov. Ale vyžadovalo to odo mňa viac konformizmu, než som bol ochotný poskytnúť. A v dôsledku toho som vo svojom dospelom živote opäť zažil nadávky (ktoré boli zdanlivo vtipné, ale v skutočnosti neboli), na ktoré som si spomínal zo školy.

Škoda. Bola to zrejme malá cena, ktorú som musel zaplatiť za to, že som bol sám sebou. Rád som ju zaplatil. V kútiku mysle som odvtedy často počul hlas svojho starého otca z otcovej strany, tvrdého nonkonformistu v oboch zmysloch slova, ktorý (ako si rád myslím) spozoroval ťažkosti svojho vnuka a snažil sa, ako najlepšie vedel, dať mi najavo, že nie som prvý, kto také veci zažil.