Otvorený list slovenským kulturtrégrom

Vážení slovenskí kulturtrégri,

ako hovoril jeden z našich prezidentov: „Toto je iná radosť, toto je smútok.“  Píšem vám otvorený list preto, lebo som za posledný týždeň videl plakať troch ľudí, ktorí celý život pracujú v oblasti kultúry a vďaka vašim rozhodnutiam strácajú vieru v zmysel svojej práce. Nie sú slabí, sú len bezmocní. Nemajú domy, chaty, úspory, ale majú chuť niečo robiť pre spoločenstvo, v ktorom žijú.

Vyhrocujete situáciu do bodu zlomu, z ktorého nebude návratu. Rozhodli ste sa zničiť slovenskú kultúru, zdeformovať inštitúcie, ktoré budovali predchádzajúce generácie, vyštvať zo Slovenska tvorivých ľudí. Správate sa ako nešťastný Herostratos, ktorý podpálil chrám, aby si ho niekto všimol. Musím však pripomenúť, že efezské úrady odsúdili tohto podpaľača na večné zatratenie jeho pamiatky, damnatio memoriae. Bolo zakázané vysloviť alebo napísať jeho meno.

Pani ministerka, za celý čas vášho pôsobenia ste nepredstavili žiadnu pozitívnu víziu rozvoja a podpory kultúry. O kultúre, umení, historických pamiatkach nerozprávate. Na každej tlačovke hovoríte o tom, čo vás zaujíma najviac – o peniazoch. Máte spočítané, koľko čo stálo, kto koľko zarobil, ale nezaujíma vás, čo vytvoril. A pri tom sa na Slovensku koná toľko zaujímavých výstav, koncertov, divadelných predstavení, vychádza množstvo dobrých kníh. Vaše rozhodnutia svedčia o tom, že nemáte historickú pamäť, neviete, koľko úsilia museli vynaložiť spisovatelia, výtvarníci, hudobníci, tanečníci, divadelníci, filmári, architekti, organizátori kultúrneho života, ale aj osvietení politici na to, aby sme prekonali provincionalizmus a stali sa súčasťou vyspelej Európy. Boli aj také chvíle.

Viete, kto inicioval postavenie budovy Divadla Pavla Országha Hviezdoslava? A kto bojoval o rekonštrukciu bratislavského hradu, ktorý bol do konca 60. rokov zrúcaninou? Viete, ako vznikla Slovenská filharmónia? Nič nebolo samozrejmé. Ani vybudovanie Slovenskej národnej galérie, Slovenského filmového ústavu, Divadelného ústavu, Hudobného centra, Slovenského národného múzea. Všetko si vyžadovalo množstvo práce, získavania skúseností, učenia sa. Trvalo roky, pokým vyrástli generácie kurátorov, umenovedcov, archivárov. A vy ste sa rozhodli šmahom ruky všetko zničiť.

Mnohé ustanovizne, ktoré ste drastickým okresaním financií dostali na kolená, sú pamäťové inštitúcie. Majú archívy, spravujú dokumenty, musia zabezpečovať starostlivosť o položky v depozitoch. Ak prestanú napĺňať svoje funkcie, nebude to tragédia len pre kultúrnu obec, ale pre celú spoločnosť. Vymazaním pamäte stratíme našu identitu. Žonglujete s peniazmi ako kúzelník v cirkuse – a zrazu zmiznú.

Vážený pán štátny tajomník, neviem, čím sme si vás zaslúžili. Nezaujímajú vás problémy ľudí v kultúrnych ustanovizniach, ani výsledky ich práce. Správate sa k nim ako k lokajom, ktorí vám majú slúžiť. Šírite strach, vyhrážate sa a prepúšťate. Odmietate s riaditeľmi inštitúcií hľadať riešenia, ktoré by pomohli prekonať krízu bez tragických dôsledkov.

Niekedy mám pocit, že vám nejde o šetrenie, ale o ničenie ľudských životov. Z vašich činov som si uvedomil, že buď netušíte nič o šírke činností, ktoré musia rôzne kultúrne inštitúcie zo zákona plniť, alebo ich zámerne metodicky likvidujete. Neviem, čo je horšie. Hádžete im pod nohy polená, mailom posielate nezmyselné príkazy, a pritom práve oni zachraňujú, čo sa dá. Je to zvrátené. Ako vždy sa napokon ukáže, že ide o riadenie verejného obstarávania a o budovy. Tentoraz je to Divadelný ústav, a kto bude ďalší? Hudobné centrum? Filmový ústav?

Všetko sme už zažili, pamätám si, ako slovenskí filmári bránili vysťahovaniu filmového archívu na mečiarovcami ukradnutú Kolibu. Držali sa za ruky a prehradili Grösslingovu ulicu. Mám šesťdesiattri rokov a celý život nerobím nič iné, len vysvetľujem, že nesmieme zničiť hodnoty, ktoré vybudovali generácie pred nami. Je to únavné, pretože vy ste oportunisti bez pamäte.

A potom tu máme Fond na podporu umenia. Pán predseda Rady fondu, naozaj si zabudol, že sme obaja vyrástli v nezávislých divadlách? Nepamätáš si, že aj v čase tuhého komunizmu boli slobodné? Malé divadelné štúdio v Košiciach – kde si začínal – bolo azylom pre mladých ľudí, ktorí sa chceli vyjadrovať k životu spoločnosti, bol to jedinečný priestor, kde mohli prejaviť svoj nesúhlas so stavom vecí. A komunisti to tolerovali aj platili. Nedávali peniaze len na projekty, ale aj na fungovanie celej inštitúcie. Čo je zlé na kontinuálnej podpore Bratislavských džezových dní? Prečo nemôže vychádzať renomovaný časopis o výtvarnom umení? A čo ti prekáža na Kultúrnom centre Cvernovka? Bol si sa tam niekedy pozrieť? Videl si tých šťastných mladých ľudí, ktorí majú priestor na organizovanie kultúrnych akcii? Premýšľam, čo sa stalo, že si stratil vieru v slobodu a chceš zastaviť zmysluplné projekty nezávislých spoločenstiev?