Onegin. Osud skrytý vo veršoch

Májové popoludnie. Uprostred stola váza z čínskeho porcelánu, v nej kytica orgovánu. Vedľa štýlový samovar, v pozlátených šálkach horúci čaj, na striebornom podnose v šíkoch zoradené čokoládové bonbóny. Všetko rozvoniava v symbióze s vanilkou. „A čo keby ste sa pustili do Onegina?“ navrhne vzácnemu hosťovi nemenej vzácna dáma. Píše si s Dostojevským aj Turgenevom a volá sa Jelizaveta Lavrovskaja.

Oči mandľové, gestá ladné, mimika prirodzená, úsmev záhadný, smiech zvonivý. Hudobných skladateľov si získava zamatovým hlasom a prirodzeným vystupovaním na scéne. Žiadne rušivé efekty ani prehnaná teatrálnosť, aby sa zapáčila publiku. Nejedného hudobného skladateľa inšpiruje ku komponovaniu romancí, árií alebo opery tak ako teraz za  prestretým stolom pri šálke čaju a v obláčkoch rozvoniavajúcej vanilky.

Piotr Iľjič si večeru dopraje osamote v reštaurácii. Zamýšľa sa vo zvukoch. Nápad si pomaly zvnútorňuje, tanier s obľúbenou pečenou zajačinou zostane takmer nedotknutý. Všetku chuť prehlušila nedočkavosť.

Cestou domov si kúpi útlu knižku, s bázňou ju otvorí, číta a po líci sa mu podchvíľou skotúľa slza. Povahou je precitlivený, plače často, či ho potešia, prekvapia, sklamú, nazlostia alebo mu pokazia zážitok. Ako vtedy, keď si chcel počas riečnej plavby na parníku vychutnať západ slnka. Celý deň sa naň tešil. Vyšiel na palubu naladený ako na omšu. Zopäl ruky, zadíval sa na horizont a dychtivo sledoval meniace sa farby v očakávaní tajomna. A potom prišiel malý nevychovanec. Skákal, kričal, dupal, výskal až v ušiach zaľahlo. Bolo po zážitku. Piotr Iľjič totiž nepodišiel k rodičom a nepožiadal, aby skrotili štvorročného nezbedníka. Radšej sa utiahol do kajuty, kde ronil slzy a zo zmareného zážitku sa vypisoval v listoch priateľom.

Ale deti má rád. Spolu s hudbou a kvetmi ich pokladá za veličiny, ktoré skrášľujú svet. Inšpirovala ho detská logika, hračky, cukríky, džavot, smiech, veď čo len všetko  nepretavil do hudobnej tvorby,  a nielen v Luskáčikovi. Jeho Album pre deti sa v cárskom Rusku stal prvotinou svojho druhu a v komponovaní detských hudobných miniatúr ho budú nasledovať ďalší. V skladbe Ranná modlitba tónmi klavíra napodobnil spev zboru, v Zimnom ráne sprostredkoval zážitok z metelice, v Hre na koníka rozvinul motív hračiek v detskej izbe.

V tomto momente sa naozaj nemožno ubrániť ani vlastným spomienkam na učiteľa hudobnej teórie v ĽŠU. Do malého stredoslovenského mestečka akoby nepatril, ale na šťastie pre nás, čo sme voľakedy boli deťmi, tam pôsobil. Rytmus sme vyklepkávali orechmi, lieskovcami a gaštanmi, crescendo a decrescendo vysvetlil raz a navždy pomocou áut prechádzajúcich po ceste vedúcej popod okno a z Čajkovského albumu nám púšťal skladby Chorá bábika, Pohreb bábiky a Nová bábika, aby ukázal, že cez melódiu možno zvečniť strach, smútok zo straty, či radosť. Potom to v nás všetko podčiarkol intonačnými a rytmickými diktátmi, často kričal, a vôbec sme sa ho nebáli. Ešte aj vtedy nám bolo smiešne, že je dychár, hoci sa volá Wagner. Ale to len tak na okraj zatiaľ čo znejú tóny Čajkovského a myšlienky sa ubrali do minulosti.

Nie veru, Piotr Iľjič za onej noci ani oka nezažmúril a už vôbec takto ukážkovo neprokrastinoval. Nový deň teda privítal s hotovým scenárom.

Ak sa klasika číta ľahko, treba spozornieť. Za ilúziou jednoduchosti sa vždy dá šípiť autorov zámer. V Eugenovi Oneginovi Puškin všetko doviedol do dokonalosti a prekryl závojom neopätovanej lásky. 

Lev salónov sa utápa v prázdnote života, lenže nedarí sa mu z nej vyliezť. Zlomí srdce dievčine, vezme život priateľovi, prejdú roky a do voľakedy ohrdnutej ženy sa na oplátku zaľúbi on. Číta sa to samo. Všetko sedí, nič neprekáža, má to rytmus a po dvoch-troch hodinkách si v zozname prečítané môžete odfajknúť hodnotnú knižku.

Lenže potom sa podvedome vrátite na prvú stranu, porovnáte s poslednou, a naozaj. Akoby si k vám niekto prisadol a vyrozprával  príhodu, ktorá vás síce nezaujíma, ale zvedavosť vás premôže. Možno je to váš dobrý známy, ktorého ste dávno nevideli, stretnete sa na káve, rozpráva zážitky a počúvate. Zažili ste to? Lebo to je Puškin.

Osloví a nepustí. Je celkom jedno, či ho nečítame rok, päť alebo dvadsať. Po Oneginovi možno siahnuť hocikedy a otvoriť na ľubovoľnej strane, lebo s pribúdajúcimi rokmi sa číta inak. Čitateľovi dáva priestor a venuje sa mu. Áno, práve tomu dnešnému, ktorý v mobile podchvíľou vyhľadáva, či ho viac rozčúlia správy alebo komentáre pod nimi. Puškin totiž budoval kontakty s budúcnosťou so zameraním na veľké dielo, lebo to malé vždy odfiltruje čas. Šiel hlavou proti múru a prerazil ho.

V dvadsiatych rokoch 19. storočia bol každý žáner presne vymedzený, no on román veršuje a ešte doň vkladá prvky ďalších žánrov ako stredoveký letopisec do tajomných letopisov. Veď len si spomeňte na Tatianin list Oneginovi a Oneginov Tatiane a potom je tu cestopis, reportáž zo súboja, elégia, epigram, sonet, ľudová pieseň ako aj ďalšie. A nielen to. Literárny teoretik Jurij Michajlovič Lotman nazýva Puškinovho Onegina živým celkom, v ktorom sa to hemží odkazmi, paralelami, asociáciami, inotajmi, predstavujúcimi kódy na dešifrovanie dejín umenia aj ruskej spoločnosti.

Ale zostaňme pri čitateľovi, keďže je mostom, cez ktorý vedie cesta k nesmrteľnosti a dáva možnosť zostať navždy. S touto myšlienkou sa predsa človek pohráva odkedy vytesal prvú sochu, namaľoval prvú kresbu a vymyslel písmo.

Ktosi raz povedal, že pre poéziu ako aj hudbu minulosť nejestvuje, lebo sprostredkúva neustály kontakt s tými, čo už nie sú. V Oneginovi nám pomocnú ruku podáva rozprávač, ktorý neraz zohráva rolu hlavnej postavy. Dozvedáme sa o jeho živote, názoroch, komentuje situácie, konanie, zmýšľanie ostatných postáv, a dokonca nás oboznamuje s procesom tvorby práve čítaného diela. Maska rozprávača funguje, vďaka nej dielo nestratilo ťah ani prepojenie s každou dobou. Bol to prepracovaný postup, keďže dielo Puškin písal sedem rokov, ktoré zahŕňali nielen vyhnanstvo, ale aj slušné honoráre. Pokryť dlhy nemal šancu, ale to bol jeho osobný problém, veď sám neraz spomenul, že vo svete umenia každé veľké dielo stojí nad autorom. 

Aj preto obídeme zo dva vžité stereotypy a na jeho dobu sa nám možno podarí nahliadnuť ešte trochu inak. Písanie Onegina na etapy bol šikovný komerčný ťah, lebo áno, knižný marketing fungoval už za oných čias. Literatúra pomaly vychádzala zo salónov, byť spisovateľom začne mať cveng. Literárne diela vychádzali najprv časopisecky po častiach, dnes to možno pokladať za príklad dobrej praxe. Bolo to lacnejšie, rýchlejšie, s okamžitou spätnou väzbou a pumpovalo to dopyt, lebo gramotnosť pomaly rástla.

Len si spomeňte, s akým zápalom sa Tatiana Larina venuje čítaniu. Kniha je alfou a omegou jej života. Vstáva na svitaní, aby čítala. Do postele sa ukladá neskoro, lebo čítala. Číta za súmraku, číta cez deň, číta v záhrade, číta pri okne. Číta, keď vonku prší, sneží, hromy divo bijú. Napriek mladému veku má vybudované širokánske portfólio prečítaných kníh a neustále ho rozširuje. Všetky postavy pozná lepšie ako susedov a dej z knižiek odžíva akoby na vlastnej koži. Ľúbostný list Oneginovi teda píše nielen vyburcovaná emóciami, ale aj pod tlakom načítaných informácií s ambíciou vyjsť z tieňa čitateľky a byť autorkou hoci aj epištolárneho vyznania. Dobre vie, že objekt zaľúbenia lásku neopätúva na požiadanie čo ako poetické, a hneď v úvode listu to bez príkras priznáva. Rozprávač, mostík k minulosti, nám jej list prekladá z francúzštiny, lebo ruštinu neovláda na úrovni, aby v nej plnohodnotne dokázala vyjadriť vrúcne city.

„Ja list Vám píšem – no a čože? Čo môžem riecť ja listom tým? Váš rozsudok ma teraz môže potrestať opovrhnutím.“ Šikovná poistka pred pokusom zosmiešniť ju, no nie? Onegin je v pasci. Ako sebavedomý sveták predsa nemôže postupovať predvídateľne, čiže v súlade s predpokladom na pohľad naivného dievčaťa, preto galantne odpovedá, že na rodinný život fakt nie je stavaný. Tým splnil svoj účel. Tatiana si odplače sklamanie a konečne môže dospieť. Príprava na rolu dôstojnej manželky vplyvného muža skončila úspešne.  

Predzvesťou rozuzlenia je, že Tatiana zavíta do Oneginovho domu, keď odíde po osudnom súboji. Prichádza zas a znova, aby detailne presondovala obsah jeho domácej knižnice a na základe schémy „povedz mi čo čítaš, a ja ti poviem kým si“ zostavuje profil osobnosti muža, ktorého miluje. Zisťuje, že tento typ je pre bežný život skutočne nepoužiteľný a v podstate ju pred sebou zachránil. No ako nemyslieť na svojho záchrancu do konca života!

Keď sa do nej po rokoch konečne zamiluje, vyhráva znova. Jemu zostáva sloboda, ona má satisfakciu. Ešte stále pôsobí Tatiana naivne, ako ju máme vykreslenú od školských čias? Dajme tomu, ale čo si s týmto všetkým počal Piotr Iľjič?

Je to zápas. Poézia je sama osebe hudbou, Čajkovskij to vie, vsádza teda na epizódy s veršami básnika. Sústredí sa na motív mužského egoizmu a podčiarkne obraz ženskej hrdinky. Žiadala si to doba smerom k budúcnosti. Od napísania Eugena Onegina totiž prešlo pol storočia, čiže celá epocha zmien na poli umenia. Skelet klasicizmu sa rozpadol, šablóna kladnej a zápornej postavy bola navždy preč. Realizmus napredoval napriek cenzúre, a niektorí literárni historici dodnes zdôrazňujú, že aj práve vďaka nej.

Počnúc Puškinovým Oneginom pribúdali nové témy. Osudové drámy, morálne dilemy, nemravné návrhy, stávky, prehry v kartách, vzbura detí proti otcom, osudy nevoľníkov, silnel psychologizmus aj vetvenie motívu hriechu s odkazom, že spáchať ho je ľahké, ale čo príde potom povedie oveľa ďalej ako na popravisko či na Sibír. Snúbenica na Lenského zabúda skôr než sa roztopí zimný sneh, no možno ju súdiť, keď život ju od jeho hrobu ťahá do budúcnosti? Mŕtvym Lenským žije jeho vrah. Onegin sa obklopuje predmetmi, ktoré mu ho sprítomňujú akoby mal každú chvíľu zavítať na pohár vína. Ostatní idú vpred, on sa potuluje po svete a napriek prejdeným míľam zostáva na jednom mieste. 

Lenže čo si počať s Tatianou, ktorá odmietnutie zúročila ako odrazový mostík  k praktickému životu? V roku 1877, kedy sa Čajkovskij púšťa do komponovania opery s jej dojemným ženským obrazom, sa v cárskom Rusku už dva roky číta Ana Karenina a na opernej scéne po parížskom neúspechu vo Viedni triumfuje Bizetova Carmen, ktorá nejedného muža poľutuje: „Och, panáčik, asi som sa do teba zaľúbila. Aká škoda, že iba nachvíľku!“

Keďže tento text vzniká súbežne s textom o Carmen, citáty zostávajú v zálohe. Bizetovej opere totiž Čajkovskij predpovedal veľký úspech, iba radil trošku vyčkať. S rovnakou taktikou komponuje Onegina. Vzdáva sa však vonkajšej dejovej línie a skoncentruje sa na odkrývaní vnútorného sveta hrdinov, čo vo svete opery v tom čase znamenalo novinku. Žiadna mohutná epika, ale lyrické scény, čím Onegina atmosférou približuje skôr k Turgenevovi, ktorý spolu s ďalšími preberá štafetu a rozvíja Puškinovu tradíciu v próze.

Za necelý rok komponovania novej opery Čajkovskij zažil všeličo. Prešiel veľkou duchovnou krízou a potom sa doňho zaľúbili. Aspoň tak to tvrdila podpísaná „večná obdivovateľka“ v liste, ktorý mu doručili zrovna vtedy, keď tápal nad scénou s dopisom Tatiany. Vrúcne slová zaľúbenej dievčiny ho až roztriasli. Miluje ho natoľko až si nenárokuje na vlastné šťastie, a želá si len, aby on o tom vedel. Umelecký obraz sa zlial s realitou a výsledkom bol sobáš s Antoninou Miľukovovou. Čerstvý ženáč bol zhrozený.  Pochopil, že jeho žena nie je Tatiana, ale frivolná hysterka, berie nohy na plecia a beží preč.

Obraz Puškinovej Tatiany zdolá aj väčšieho búrliváka. Majakovského, drzého básnika, ktorý lásku rýmuje s revolúciou a v roku 1912 v manifeste vyzýva na vysadenie Puškina spolu s Dostojevským aj Tolstým z „parníka súčasnosti“. Onegina vraj pritom vedel komplet naspamäť a keď naňho doľahla depresia, nevychádzal z domu a čítal ho stále dokola. V roku 1928 píše zaľúbené verše emigrantke, s ktorou ho zoznámili v Paríži. Báseň nesie názov List Tatiane Jakovlevovej.

Čo viac dodať. Všetko je podchytené, žiadny kruh sa neuzatvára, prebratá štafeta putuje ďalej.