Teraz alebo nikdy. Reportáž z Budapešti

15. marec 1848 odkazuje na najdôležitejší maďarský štátny sviatok. Tento dátum by nás mohol s Maďarmi spájať, keďže uhorský snem vtedy zasadal v Prešporku (Bratislave) a za marcové zákony hlasoval s Kossuthom (onedlho uhorským premiérom) aj Štúr, ale nie je to tak. V Budapešti sa vtedy sformoval maďarský národný program s 12 bodmi proti neslobode a cenzúre, vývoj sa postupne radikalizoval, viedol k silnej maďarizácii, po vojne k rozpadu Uhorska a celej monarchie.

15. marec 2026 s historickým dátumom nemá politicky veľa spoločné, hoci sa celú nedeľu veľa spomína a používajú slogany roku 1848, ale pre vývoj súčasného Maďarska môže demonštrovať iný zlom v novodobých dejinách.

Navštívil som v Budapešti dva obrovské politické mítingy, najskôr ten Orbánov (začiatok pochodu z druhej strany Dunaja okolo 11. hodiny pred poludním), s prejavmi po 13. hodine na Kossuthovom námestí pred parlamentom, aj podstatne väčší pochod Pétera Magyara po Andrássyho bulvári smerom k väčšiemu Námestiu hrdinov. Tam pochod začal po 14 hodine, asi 90-minútový prejav budúceho premiéra začal okolo 16.30.

V Budapešti boli stovky tisíc ľudí, Magyara prišla podporiť viditeľne väčšia časť, pomer by som odhadol asi 2:1 v jeho prospech.

Keby Budapešť 2026 videl Kossuth, ak by sa iba pozeral a nepočúval by, bol by asi spokojný, takmer všetci nosili na oblečení trikolóru, tisíce ľudí nieslo maďarské vlajky (na Magyarovom pochode som videl aj asi tucet vlajok EÚ, žiadnu dúhovú, ale niekoľko dúhových tričiek áno). Maďari oslavujú minulosť aj typickými bočkayovskými sakami a košeľami. Na obidvoch mítingoch vystúpia recitátori, verše Sándora Petőfiho stále znejú ako salvy a výzvy do boja, desiatky tisíc ľudí slová (pôvodom slovenského básnika) spoločne recitujú až skandujú. Ľudia stoja plece pri pleci, človek pocíti ducha toho, čo malo kedysi zásadný vplyv na Štúrovu generáciu, prečo je poézia Sama Chalupku či Janka Kráľa a ich generácie taká iná oproti zvyšku našich veľkých básnikov. Mor ho! v maďarčine by nepochybne malo úspech.

„Toto je najkrajšie námestie v našej krajine a teraz je vďaka vám ešte krajšie,“ hovorí na začiatku Orbánovej demonštrácie moderátor. Vymenuje viacero miest, privíta Maďarov aj zo Slovenska (prvýkrát padne slovo Felvidék), prišli aj nejakí Poliaci, tých privíta po poľsky.

Prítomných sú desiatky tisíc ľudí, možno do 180- až 200-tisíc ľudí. Organizácia je výborná, ozvučenie dokonalé. Viditeľne veľa žien, Fidesz dnes volia ženy viac ako muži, všetky vekové kategórie, ale predsa len oproti druhému mítingu dominujú starší ľudia. Vidieť aj veľmi starých ľudí, ktorých za ruku držia ich 60-ročné dcéry, synovia. Vidím aj Rómov, aj tí dnes volia Fidesz, z vidieka prišli autobusy, niektorí ľudia, ktorí okolo mňa prejdú, sa správajú akoby boli v Budapešti prvý raz. Zhromaždeniu však dáva charakter väčšina, pri ktorej cítite, že slávia štátny sviatok a nechcú koniec Orbána.

Nechcú, ale boja sa toho. „Vyhrá?“ pýtam sa dvoch starších mužov. „Musí vyhrať.“ Krátko pred začiatkom pomedzi ľudí prejde pár jednotlivcov s posterom Tisza, nedeje sa nič výnimočné, žiadne pokriky či fyzický kontakt nevnímam. V meste sa vôbec veľmi málo poškodzujú plagáty, akoby to už ani nebolo potrebné. Tisza - v porovnaní s Fideszom - nemá v centre Budapešti a popri diaľnici M1 takmer žiadne plagáty. Akoby ich ani nebolo treba. Kampaň ale drahú majú, asi aj lepšiu ako Orbán, v kinách ide film o Magyarovi.

Niečo ilustruje aj moment, keď ešte pred začiatkom demonštrácie, kým sa dalo prejsť, muž v strednom veku vedľa mňa stojacej staršej pani (voličke Fideszu), ktorej niečo padlo na zem a on sa pri nej pristavil, povie: „Ešte tri týždne, už to nepotrvá dlho.“ Bez hnevu, pokojne, tak ako to vie odzbrojiť najlepšie.

Pred parlamentom zaznie hymna, postupne dve básne, tri populárne šlágre a po sebe vystúpia Péter Szijjártó, János Lázár a Viktor Orbán. Prví dvaja hovoria skôr krátko po 15 minút, Orbán asi 30 minút, prejavy majú rečnícku úroveň.

Szijjártó hovorí o hrozbe vojny, vymedzuje sa proti osi Brusel-Berlín-Kyjev, kde padlo rozhodnutie, že „EÚ musí vstúpiť do vojny“.

„Vojna na Ukrajine nie je naša vojna, nás nikto nenapadol, za nás nikto nebojuje. Nič im nedĺžime. Ani pomoc, ani vojenskú podporu, ani podporu vstupu do EÚ,“ hovorí.

Kým bude Orbán premiérom, na osi Brusel-Berlín-Kyjev dobre vedia, že Maďarsko zostane bokom vojny a „Ukrajina nikdy – nikdy – nevstúpi do EÚ. Preto chcú, aby aj v Maďarsku ďalšiu vládu vytvoril Zelenskyj“. Dav zakričí „fuj“.

Prejav nadväzuje na plagáty Fideszu po meste, na ktorých je vysmiaty Zelenskyj a odkaz: Nenechajme (nedovoľme), aby sa na konci smial Zelenskyj.

Szijjártó spomenie Slovensko (nepoužíva označenie Felvidék) a Srbsko, odmietne hrozby Zelenského a generálporučíka Omelšenka voči Orbánovi a jeho deťom a vnúčencom, ale neľutuje sa: „Nikto nás nemôže zastrašiť. Nebojíme sa ani ukrajinskej mafie, ani ukrajinských ozbrojencov.“

Prejde do útoku na Zelenského: „V Maďarsku nemôžeme brať vážne takého herca, ktorý hrá na klavíri bez toho, aby sa rukami dotýkal kláves.“  Ľudia sa zasmejú.

Cieľom prejavu je ukázať rozdiel medzi Orbánom a Magyarom, že okolo je príliš veľa ťažkých problémov, ktoré nemusí Tisza zvládnuť. Ale dôraz je na suverenite: „O Maďarsku môžu rozhodnúť iba Maďari. Nikto iný zvonka.“

János Lázár je ministrom výstavby a investícii, pred pár rokmi bol považovaný za číslo dva v strane, potom odsunutý, teraz riadi kampaň. Orbán sa tým poistil, že keď prehrá voľby, Lázár ponesie diel zodpovednosti.

Nehovorí lepšie ako energický Szijjártó, ale má väčší potlesk. Na úvod povzbudí, že prítomných je viac, ako ľudí na mítingu u Magyara (ten ešte v tom čase nezačal), ale voličov Fideszu musí byť viac najmä 12. apríla, keď budú voľby.

Aj pre Lázára je nosnou téma vojny. „Vo svete je problém a ten sa približuje k nám. Péter Magyar nedokáže hájiť maďarský záujem. Do boxu v ťažkej váhe nemôžete poslať ľahkú váhu. Magyar nie je nádej, ale riziko. Orbán je istota. Keď je problém, s Orbánom môžete počítať, s Magyarom je to naopak.“

Nasleduje výpočet niekoľkých úspechov a bodov z programu, aj on publikum rozosmeje a pobaví: „Manželky počúvame, nie odpočúvame.“ (Odkaz na Magyarove tajné nahrávky jeho bývalej manželky Judit Vargovej.) Alebo: „Kto šňupe, nech ide do paže...“

Prišiel čas, aby viac peňazí dostal vidiek a voliči by podľa neho mali „počúvať svoj rozum, dať si pozor na svoje vrecká a voliť Fidesz“.

Na záver ešte prítomných požiada, aby si z mítingu domov doniesli nádej, že víťazstvo je stále možné, a aby tým „nakazili“ svoje okolie.

Nasleduje známa pieseň, spieva sa o slobode, pieseň je pokojná, vzbudzuje dobrú náladu, mnohí – najmä starší – si ju pospevujú so spevákom.

Prichádza Viktor Orbán. Začne tým, že všetkých rozosmeje. „Je nás toľko, že keby sme sa postavili jeden na druhého na plecia, tak by sa Maďar konečne dostal aj do vesmíru, na medzinárodnú vesmírnu stanicu.“

V zapätí otočí na vážny tón. „Maďarovi netreba vysvetľovať, čo je sloboda.“

To, že je tu ľudí veľa, to nie je všetko. „Má to význam iba vtedy, keď viete spolupracovať.“

Hoci Pétera Magyara za celý prejav nespomenie, hovorí o ňom stále, tak, že každý poslucháč si uvedomuje, aký je medzi nimi rozdiel. Je v tom až niečo osudové, a to hneď dvomi spôsobmi, ten prvý je v tom, že to bol Orbán, kto kedysi dávno povedal, že Fidesz môže poraziť iba Fidesz. Magyar pochádza z Fideszu a keď chcel robiť kariéru, Orbán ho mal zastaviť, pretože mal viac ambícii ako schopností. K druhej osudovej poznámke sa vrátim nižšie, súvisí s prejavom z roku 1989. Ale vráťme sa na námestie.

Orbán ľudí varuje, aby si dali pozor, pretože „Brusel sa tentoraz obliekol do maďarského oblečenia. Ich 12 bodov (odkaz na program z roku 1848, pozn. red.) je tentoraz programom zotročenia.“

Je to možno najťažšia a aktuálna otázka po celej Európe: všetci vidia, že EÚ a NATO sú v kríze, tie najťažšie problémy prichádzajú práve z Bruselu, ale o to viac sa EÚ a NATO stávajú sloganmi pre časť politikov a verejnosti. Dá sa tejto slepej ceste vyhnúť alebo ju musíme prejsť až do konca? Tu pritom nejde o vystúpenie z únie, hoci práve tak znie obvinenie z druhej strany. Koniec poznámky pod čiaru.

Orbán je dlhodobo najsilnejší v tom, keď zbavuje Maďarov traumy, robí to aj teraz. Pripomína bitku na Moháči, ale najmä roky 1848/49 a 1956. „Všetko rad za radom sme prehrali. Ale rozum sme nestratili.“

Pripomína tiež, že Osmanská, Habsburská aj sovietska ríša sú minulosť. A Maďari sú tu. Ktovie, koľko Maďarov to ale vníma tak, že ani oni nemajú snívať o Uhorsku (pre Maďarov historickom Maďarsku). Najmä keď o tisícročnom „Maďarsku“ hovorí aj Orbán:

„Vidí Ukrajina, vidí Zelenskyj, že toto je náš tisícročný štát? Ty si naozaj myslíš, že nás blokádou dokážeš poraziť? Mal si sa zobudiť o niekoľko stoviek rokov skôr. Máte dosť svojich problémov na východnom fronte, prečo robíte problémy aj nám? Dajte nám našu ropu a plyn a potom si choďte do Bruselu pre svoje peniaze.“

Chvíľu hovorí o úspechoch vlády, ale opäť sa vráti k vojne. „Nevieme kedy, ale raz sa stane, keď príde prvý európsky vojak na Ukrajinu. Nevedia sa toho dočkať. Musíme tomu zabrániť. Maďarsko musí zostať bokom vojny, miestom mieru a pokoja. Naše deti nezomrú za Ukrajinu, ale budú žiť za Maďarsko.“

Maďarsko je podľa neho 12. apríla na rázcestí. „Pamätáte si, my sme Rusov k nám nevolali, my sme ich poslali domov. Sám som im to povedal.“

„Rázcestím bolo, keď sme Rusom povedali nie. Rázcestím bolo, keď sme Nemcom pre migráciu povedali nie. A na rázcestí musíme aj Ukrajincom povedať nie. Vyberte si, či ma chcete tým poveriť ako premiéra, ponúkam sa vám v deň volieb.“

Opis ohrozenia nie je taký silný, ani prejav taký emotívny, ako sme si na to zvykli posledných 10 rokov u nás. Ale rétoricky je Orbánov prejav neporovnateľne na vyššej úrovni.

„Tlačia na nás z východu, aj zo západu. Zo západu nám berú vaše peniaze. Z východu nám berú naše suroviny. Našou ponukou je, že keď vyhráme, tak sa bude dobre žiť aj voličom strany Tisza.“

A opäť hovorí o hrozbe vojny. „Na vojnu treba peniaze, ale tie nestačia, preto treba aj úver, z našich detí chcú urobiť úverových otrokov. Ja to nedovolím. Chcem, aby to, čo vám patrí, bolo vaše.“

Orbán vie, že hovorí k ľuďom, ktorí už vedia, že voľby prehrá. V prieskumoch sú veľké rozdiely. Preto mobilizuje do posledného hlasu a možno sa spolieha na zisk tretej strany Naša vlasť, ktorú vedie László Toroczkai, kedysi zakladateľ radikálneho hnutia 64 žúp, ktorý má šancu dostať sa do parlamentu a pozbierať nespokojné hlasy bývalých voličov Fideszu.

Lenže o tých bojuje aj Péter Magyar, sám bývalý volič a člen Orbánovej strany.

Keď prichádzame na Andrássy utca, čo je široký a najväčší bulvár v meste, ktorý vedie k Námestiu hrdinov, všade sú tisíce ľudí, modrá obloha, slnko, v baroch okolo sa už pije aperol spritz s ľadom, hrá hudba, cítiť víťaznú atmosféru. Je tu výrazne viac mladých ľudí a viditeľne viac ľudí vôbec. Demograficky sú tu zastúpení všetci, muži a ženy, starí a mladí, luxus aj skromnosť.

Organizácia vyráža dych. Péter Magyar v bočkayovskom saku, bocskai viselet, pochoduje v čele, v prvej rade s posterom možno 20-30 ľudí s ním, za ním tisíce ľudí, po bokoch ďalšie tisíce, stovky organizátorov, plus okolo (nepreháňam) desiatky a desiatky fotografov, médií s malými aj väčšími kamerami, nad nimi lietajú drony (hoci boli pred mítingom nezmyselne zakázané), znie veľmi dobre vybraný hudobný mix, všetko je dokonale ozvučené, po ceste k námestiu je niekoľko akoby brán s lešením, pochod prechádza popod nimi, na nich veľká obrazovka, veľké reproduktory, slogan. Všade štátne vlajky, sú ich tu tisíce, ešte aj pásky, ktoré organizujú prúdenie ľudí, sú trikolóra. Nechýbajú desiatky toi-toi prenosných toaliet. Andrássy utca je dlhá vyše tri kilometre, mám pocit, že všetko to nachystať a obsluhovať musí byť ťažšie ako organizovať veľký hudobný festival.

Heslom je Most. Vagy soha. V preklade: „Teraz. Alebo nikdy.“ Pričom tá druhá veta je preškrtnutá. Je to citát z revolučnej básne Sándora Petőfiho a volebné heslo.

Námestie hrdinov má v maďarských dejinách osobité postavenie. Spája sa s oslavami maďarského milénia, čo bol na prelome 19. a 20. storočia vrcholný moment maďarských dejín, v kolonáde stoja najväčšie osobnosti uhorských dejín, v centre vysoký stĺp s archanjelom Gabrielom. Teraz je socha zložená, archanjel chýbal, dúfajme, že to nebude zlé znamenie.

Práve tu sa 16. júna 1989 konal tzv. druhý pohreb Imre Nagya, významnej postavy z roku 1956. Pred miliónom Maďarov tu vystúpil mladučký Viktor Orbán a začala sa jeho politická kariéra (viď video tu). Všetci rečníci museli komunistom vtedy sľúbiť, že v prejavoch nebude politika. Orbán to ako jediný porušil: vyzval, aby sovietske vojská odišli domov a Maďarsko bolo opäť slobodné. Vtedy tu bol miliónový, teraz v nedeľu 15. marca 2026 možno 500-tisícový dav. Vtedy Orbánova odvaha nadchla, teraz ľudia volali, že má skončiť.

Ešte predtým sa ale hralo na harfu, recitoval (aj s krikom) Petőfi, spievali dve alebo tri piesne, za pódiom bola vztýčená obrovská trikolóra.

Rečník bol jediný, Peter Magyar.

Hovoril dlho, veľmi dlho, asi hodinu a pol, ľudia ale počúvali až do konca. Prešiel som sa na konci jeho prejavu po Andrássyho ulici smerom dole, kým ešte rečnil, Námestie hrdinov bolo plné, že sa nedalo hýbať, na ulici to šlo, boli aj prázdne miesta, ale pred obrazovkami na lešeniach stáli vždy tisíce ľudí. Mal som pocit, že krajina si už vybrala, že Magyar voľby vyhrá. Že ani Zelenského hrozby voči Orbánovi nemôžu mať efekt, tých 16 rokov s Orbánom pri moci v jednom kuse a 37 rokov v politike (z toho 20 pri moci), je skrátka dlho. Nikto v Európe sa v tom k Orbánovi ani nepribližuje.

Magyar vystúpil na pódium s vlajkou v ruke, znela pieseň, ktorú používajú ako hymnu svojej strany.

Aj on veľa hovoril o slobode, szabadság, počas prejavu viackrát recitoval verše Petőfiho, starší ľudia recitovali spolu s ním, spomínal osobnosti maďarských dejín, a ostro sa vymedzoval proti Orbánovi. Ľudia ticho stáli, málo tlieskali, ešte menej skandovali, počúvali. Vedľa mňa nízka staršia pani, z druhej strany pani s dcérou, veľa mužov, najmä mladých, partnerské páry, kúsok ďalej rodičia s postihnutým dieťaťom na vozíčku, mládež utopená v tmavom over-size oblečení a s kovom na tvári, buran s tetovaním Made in Hungary na hlave. Všetci. Stáli a počúvali potichu.

„Existencia slobody je neviditeľná, jej absencia však zabíja,“ hovorí Magyar. Všetci Maďari majú byť skutočnými občanmi štátu, nielen tí bohatí. Skutočným občanom je totiž niekto, kto má najlepšiu zdravotnú starostlivosť, a nie aby zomrel na choroby, ktoré sa dajú vyliečiť. Skutočným občanom je niekto, kto má prístup k dobrému vzdelaniu, je chránený pred znečisťujúcimi fabrikami, dominantnými politikmi a pedofilnými monštrami. Niekto, kto nie je ovládaný alebo sú mu kradnuté peniaze, niekto, koho si nikto nedovolí nazvať zradcom alebo ho prirovnať k hmyzu a pošliapať ho.“

Odkaz na pedofilné monštrá smeruje k nejasnej kauze, pre ktorú prišli o post bývalá prezidentka aj ministerka spravodlivosti (bývalá Magyarova manželka), keďže udelili milosť v prípade, ktorý budí znechutenie. Spomína sa aj meno Zsolta Semjéna, predsedu kresťansko-demokratickej strany, ktorá sa zlúčila s Fideszom, v médiách jeho hlas spoznal nezletilý chlapec, ktorý bol zneužívaný a mal ho volať Zsolti báci, dnes tento odkaz nájdete načmáraný na niektorých plagátoch. A ešte častejšie skratku O1G, ktorá odkazuje na výrok bývalého mediálneho magnáta a oligarchu blízkeho Orbánovi, Lászlo Simiczku, ktorý sa po rozchode s Orbánom na jeho adresu vulgárne vyjadril, že Orbán egy g*ci, že Orbán je jeden k***t.

Odkaz na hmyz je zase od Magyara otvorene manipulatívny, keďže Orbán reagoval na odpočúvanie Judit Vargovej jej manželom Péterom Magyarom a zverejnenie nahrávok tým, že čistil v nejakom dome rohy od ploštíc. Určite to nebola urážka Maďarov, skôr jedného Magyara.

Hlavný odkaz prejavu smeruje k tomu, že Maďarsko bude chcieť inak vychádzať s EÚ, že sa hlási k spolupráci a bude chcieť získať 20 miliárd zadržaných eur. Magyar spomína, že Maďarsko patrí k Západu, aj k NATO, čo však Orbán nijako nespochybňuje.

Najostrejšie vymedzenie smeruje voči skorumpovanej vládnucej triede: „Pripíjajú si najdrahším francúzskym šampanským nad hlavami Maďarov. Nikdy nechceli slobodných občanov, chceli len poddaných, ktorých môžu ovládať a zastrašovať.“

Magyar sľubuje každý rok o 500 miliárd forintov (1,3 mld. eur) ročne viac na zdravotníctvo, karty pre dôchodcov s 500 eurami na vybrané náklady, granty pre študentov vo výške 250 eur na začiatok štúdia. Ale aj úrad na vyhľadávanie nezákonne nadobudnutého majetku, odhalenie a potrestanie zločinov za posledných 20 rokov a daň z majetku pre miliardárov. „Nech sa obávaný cisár z Hatvanpuszty pokúsi o čokoľvek, neuspeje.“

Hatvanpuszta je názov farmy so zebrami, ktorú má vlastniť Orbán alebo jemu blízki ľudia.

Magyar Orbána nazýva zradcom a človekom, ktorý rozdelil národ a chcel sa k nim chovať ako k poddaným. „Bach, Kádár aj Orbán mohli potlačiť revolúciu, ale Maďarov zlomiť nedokázali.“

Bach je odkaz na roky po revolúcii 1848, Kádár na rok 1956. Orbán je pre neho zradca, pretože „nevybudoval krajinu, ale panstvo, nepozdvihol ju, ale skazil“. Pokračuje ďalej:

„V roku 1849 pozvali Rusov, aby zastavili našu revolúciu pri Világoši. V roku 1956 pozvali Rusov, aby zastavili našu revolúciu v Budapešti. A teraz Orbán pozýva Rusov, aby zmanipulovali naše voľby. To všetko za 30 strieborných pre seba a svoju dynastiu. Hanba. Hanba. Hanba.“

Ľudia skandujú slogan, ktorý má dav najradšej: Ruszkik haza, Rusi domov.

„Nenecháme to tak, pretože maďarský národ nikdy netoleroval, aby mu bola odobratá sloboda. Uvidia to nielen z Mesiaca, ale aj z Kremľa. Provokatéri aj ich šéfovia budú počuť: Je koniec, súdruhovia.“

Ruszkik haza, Ruszkik haza.

„Ja, Péter Magyar, prisahám, že moja vláda urobí všetko preto, aby scelila historické rany. Budem slúžiť všetkým Maďarom, aj tým za hranicami.“

Tisza podľa neho neublíži nikomu, ani tým, ktorí ju nevolili. „Nenávisť končí 12. apríla o 19. hodine.“

Zelenského a Ukrajinu Magyar počas prejavu veľmi nespomínal, len povedal, že voliči Tisza chcú mier a Orbán túto tému vyťahuje zo zúfalstva.

Vie, že to nie je pravda, pretože sa Orbána zastal, keď Zelenskyj hrozil jeho rodine, predtým sa s Merzom rozprával o tom, že členstvo Ukrajiny v EÚ je zložitá otázka, ktorá nie je na programe týchto rokov.

Ľudia sú viditeľne hladní po zmene, rozhoduje domáca politika, to všetko práve v dobe, keď je vplyv zahraničnej politiky na malé národy a vôbec štáty EÚ najsilnejší.

Keď sa pozerám na to široké zastúpenie rôznorodých ľudí, Magyar nevyhnutne mnohých sklame. Ale aj to im je asi teraz jedno, tak veľmi chcú zmenu. Magyar sľubuje, že premiérom bude iba dvakrát a toto pravidlo zavedie ako zákonný limit, možno aj pre iné vysoké funkcie. Nazýva to bojom proti propagande.

Dnešok si však majú ľudia pamätať, rozdávajú sa nálepky s nápisom: „15. marca som tam bol. 12. apríla prídem.“ A líder davu nadbieha: „Aký je to pocit, písať históriu?“ pýtal sa na konci prejavu. Všetci sa tešia. História sa však nepíše v kampani, skôr po voľbách.

Medzičasom sa príjemne teplý slnečný deň zmenil na chladnejší večer, slnko zapadlo, ľudia sa začali rozchádzať. S kamarátom, ktorý mi tlmočil, si sadneme do talianskej reštaurácie na Andrássyho ulici, kúsok vedľa sedí so skupinou priateľov Péter Márki-Zay. Pred štyrmi rokmi bol on hlavným lídrom zjednotenej opozície proti Orbánovi.

Fidesz sa vtedy obával o väčšinu, ale udržal si napokon ústavnú väčšinu a 135 mandátov. Márki-Zay zaostal a získal iba 57 miest v parlamente. Ten rozdiel je taký veľký aj preto, že mandáty sa prepočítavajú tak, aby to pomohlo víťazovi (106 poslancov sa volí priamo, 93 cez kandidátky). Márki-Zay prehral v apríli 2022, bolo to pár týždňov po začiatku vojny na Ukrajine. Obavy a neistota vtedy výrazne Orbánovi pomohli.

Zdá sa, že po štyroch rokoch je všetko inak. Ale Márki-Zay aj napriek všetkému sedí až príliš pokojne, bez eufórie, takmer ticho. Kto vie, či pre minulosť (minulo ho to o 4 roky), alebo budúcnosť.

To najdôležitejšie je však predsa len niečo iné. O väčšine vecí, ktoré ovplyvnia vývoj Maďarska, sa rozhodne za jeho hranicami, taká je doba. Politici ponúkajú riešenia, ktoré nefungujú, popularita víťazov volieb rýchlo padá. Pred našou časťou sveta sú hlbšie zmeny.

Nuž a keď sa človek pozrie na maďarské (a uhorské) dejiny z väčšieho odstupu, viac ako stability je v nich nestability, okolité mocnosti sa tomu spravidla tešili.

Onedlho sa dozvieme, čo to všetko spraví s Magyarom.