Sprisahanie proti človeku
Ak si necháme nahovoriť, že existujú ľudia, na ktorých nezáleží, ktorých nie je škoda, ktorí môžu byť vyhladení, potom nezáleží na nikom.
S každou ďalšou bombou, ktorá niekde roztrhá ľudí na kusy, je dobré si uvedomiť, že zodpovednosť za tú hrôzu nenesie vojak, ale nejaký politik. Vojak iba stlačí spúšť. Skutočným vrahom je politik, bez ktorého by nevzlietli lietadlá, nerozbehli by sa tanky, nevyplávali by krížniky.
Jeden politik by však sám vražednú mašinériu nerozpohyboval. Na mariáš sú vždy potrební najmenej traja, aby jeden zabíjal preventívne, druhý zabíjal v sebaobrane a tretí sa prizeral, ako sa tí dvaja vymlátia, aby potom dorazil oslabeného víťaza.
Frázu, že konflikt nemožno vyriešiť na bojisku a že sa treba vrátiť k politickému riešeniu, počúvame od ľudí, ktorí prehliadli, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Ak tento protirečivý výrok domyslíme, politika je zároveň príčinou aj dôsledkom vojen, je bludným kruhom, v ktorom triumfuje zlo.
Nie každý politik má právomoc vyhlasovať vojnu alebo ju aj bez staromódneho vyhlásenia rozpútať. Toto privilégium patrí tým, ktorí sa vyšplhajú až na samotný vrchol politickej pyramídy.
Z politického hľadiska sú to tí najschopnejší. Z ľudského hľadiska však tí najhorší. Každý z nich sa musí vyvliecť z Božieho prikázania „Nezabiješ!“. Musí umlčať hlas svedomia, zatvrdiť svoje srdce a upísať diablovi dušu.
Existujú dve možnosti, ako si diabol organizuje peklo na zemi. Prvé vysvetlenie je, že politický systém nie je schopný eliminovať psychopatov. Tí majú najlepšie predpoklady presadiť sa v politickej konkurencii, vyšplhať sa na vrchol, kde sa potom neštítia nijakej špinavosti.
Druhá možnosť je, že politické prostredie je už zo svojej podstaty toxické. Aj človek s odbornými predpokladmi a s dobrým úmyslom podľahne v politickom prostredí pocitu výnimočnosti, nadradenosti a keď dôjde na dilemu, či stlačiť tlačidlo, neodolá pokušeniu spáchať dobro.
Politikov, ktorí sú priamo zodpovední za odpálenie rakiet na ľudí, s ktorými sa nikdy nestretli, o ktorých nevedia, ako žijú a ktorí im nič zlé neurobili, nie je veľa. Ide o mediálne celebrity, ktorým niekto neustále strká pod nos mikrofón a pri ktorých sa nerieši morálna integrita, ale to, ako sa „vyčančala“ ich manželka. Na fotografiách nikdy nemajú ruky od krvi. Tímy politických marketérov pracujú sedem dní v týždni a dvadsaťštyri hodín denne na ich štátnickom imidži.
O alibi sa potom politikom, ktorí spustia masaker, stará dlhý zástup spoluvinníkov: spriatelené politické strany, politickí aktivisti, lojálni novinári a komentátori.
Bez týchto angažovaných, zapálených spoluvinníkov, ktorí dehumanizujú nepriateľa, by verejnosť sotva podporila vojnu, sotva by sme boli svedkami všeobecnej ľahostajnosti k ľudskému utrpeniu. A práve tento dav spoluvinníkov definuje politiku ako sprisahanie proti mieru, sprisahanie proti človeku.
Politika nerieši problémy. Politika je problém.
Keby nebolo politiky, nebolo by treba zbraní a bez zbraní by nebolo dnešných vojen. Občas by sa, nepochybne, nejakí opilci pobili v krčme alebo by niekto niekomu ukradol bicykel. Iba starostlivosťou politikov sme ale zavlečení do globálnych konfliktov, v ktorých sa porciuje a drancuje planéta.
Vďaka politikom žijeme v ilúzii, že sme súčasťou niečoho veľkého, historického, čo musíme osobne zdieľať a riešiť. A momentálne sme vďaka politikom imperialisti, ktorým to tí, ktorých po svete bombardujeme, raz recipročne vrátia.
Komu sa zdá normálne hádzať na druhých bomby, mal by byť vysporiadaný s tým, že aj naňho nejaké priletia. A komu nie je ľúto zmarených ľudských životov, nemá čo očakávať, že niekomu bude záležať na tom jeho.
Ide o to, že každý jeden človek je dôležitý. Ak ustúpime z tejto zásady, ak si necháme nahovoriť, že existujú ľudia, na ktorých nezáleží, ktorých nie je škoda, ktorí môžu byť vyhladení, potom nezáleží na nikom.