Útok na Irán a ako rozmýšľa Benjamin Netanjahu

Príbehy vojen niekedy bývajú príbehmi kníh. Po útoku USA a Izraela na Irán mi jedna taká kniha napadá. Vlastne dve. Najprv spomeňme tú, ktorú vydal Benjamin Netanjahu už pred vyše tridsiatimi rokmi. Vyšla už v roku 1995 a volá sa Fighting terrorism.

Pred niekoľkými rokmi ma článok Jeffreyho Sachsa upozornil na tento odsek knihy:

„Prvá a najdôležitejšia vec, ktorú treba pochopiť, je táto: Medzinárodný terorizmus neexistuje bez podpory suverénnych štátov. Medzinárodný terorizmus jednoducho nemôže dlhodobo pretrvávať bez režimov, ktoré ho napomáhajú a podporujú... Ak odstránime všetku túto štátnu podporu, celé lešenie medzinárodného terorizmu sa zrúti na prach. Medzinárodná teroristická sieť je teda založená na režimoch – Irán, Irak, Sýria, Taliban v Afganistane, Palestínska samospráva Jásira Arafata a niekoľko ďalších arabských režimov, ako napríklad Sudán.“

Koniec citátu.

Bol Netanjahu vizionár? Či dokonca plánovač a architekt?

V istom zmysle bol vizionárom. Slovo plánovač by bolo prisilné. Ale faktom je, že v nasledujúcich tridsiatich rokoch došlo k sérii amerických vojen, ktorá fakticky prebiehala podľa Netanjahuovho zoznamu. To, že to šlo podľa Netanjahuovho zoznamu samozrejme nemal v moci len Netanjahu, ale ako viacnásobný izraelský premiér bol významnou súčasťou politického súkolia, ktoré to uskutočňovalo.

V Pentagóne mali takmer totožný zoznam krajín, kde treba uskutočniť americkú inváziu. Svedčil o tom v roku 2007 bývalý najvyšší veliteľ NATO v Európe generál Wesley Clark.

Podľa Clarka mu nemenovaný kolega v Pentagóne tesne po útokoch z 11. septembra 2001 ukázal zoznam krajín, kde má Pentagón uskutočniť inváziu. Šlo o Irán, Irak, Sýriu, Libanon, Líbyu, Somálsko a Sudán. Značne sa prekrýval s Netanjahuovým zoznamom.

Útoky  z 11. septembra 2001 na New York a Washington, ktoré vykonala Al Kájda, rozhodli, že USA pôjdu najprv do Afganistanu, keďže afganská vláda Talibanu ukrývala Usámu bin Ládina, iniciátora útokov a vodcu Al Kájdy.

Al Kájda bola organizáciou sunnitských islamistických extrémistov, prevažne zo Saudskej Arábie. Prezident Bush vyhlásil veľkolepo Vojnu proti teroru.

Potom došlo k zvláštnemu odkloneniu americkej vojnovej aktivity, ktorá nedávala zmysel, lebo vôbec nebola namierená proti teroristom typu Al Kájda. Zrazu George W. Bush trval na tom, že treba zvrhnúť Saddáma Husajna v Iraku. Husajn nemal s Al Kájdou nič spoločné. Nebol islamista, bol socialistický diktátor.   

Benjamin Netanjahu však presviedčal amerických kongresmanov, že Amerike hrozí od Husajna nebezpečenstvo, čo bol nezmysel.

A tak sa v roku 2003 konala americká invázia do Iraku.

Sýrsky prezident Baššár Asad tiež nemal absolútne nič spoločné s teroristami z Al Kájdy. Naopak, bol ich nepriateľom, lebo oni boli sunniti a rodina Asadovcov patrila k šíitskym Alawitom. Ale americká tlač a politici útočili na Asada. Keď vznikla v roku 2011 v Sýrii občianska vojna, USA začali podporovať opozíciu proti Asadovi, hoci jej súčasťou boli teroristi z Al Kájdy.

Palestínska samospráva z Netanjahuovho zoznamu sa za tie roky rozdvojila na Hamas, ktorý vládol v Gaze a Fatah, ktorý vládne na Západnom brehu. Hamas zosilnel i vďaka Izraelu, ktorý ho chcel použiť na oslabenie Arafatovho Fatahu.

Dnes sa Izrael chystá anektovať Západný breh a Palestínčanov v rokoch 2024-2025 vytláčal z Gazy spôsobom, ktorý mnohí nazývajú genocídou. USA to ticho tolerovali.

Ešte keď bol v Bielom dome prezident Bush, začalo sa hovoriť aj o možnom americkom útoku na Irán. Aj taká opcia leží na stole, povedal George Bush. Šiítsky Irán nemal so sunnitskými teroristami nič spoločné.

A posledné dva roky už USA a Izrael Irán bombardujú.

Keď sa pozrieme na americké vojenské aktivity z hľadiska toho, kto Ameriku 11. septembra 2001 napadol, tak tie aktivity nemali zmysel.

Zmysel mala iba počiatočná invázia do Afganistanu ako trestná výprava proti Talibanu za prechovávanie Al-Kájdy, ale následný pokus premeniť Afganistan na modernú krajinu bol odsúdený na neúspech. Taliban tam opäť vládne.

Invázia do Iraku bola nezmyslom od začiatku. Husajn Ameriku neohrozoval, Al-Kájda v Iraku nebola, prišla tam až po americkej invázii. Potom metastázovala do Islamského štátu. Američania sa do Iraku museli vrátiť, aby proti nemu bojovali. Paradoxne, po boku Iránu, ktorý pomáhal šiítskej vláde v Bagdade. Centrálna vláda v Iraku je doteraz oslabená.

V Sýrii vládne prezident Šara, ktorý je bývalým veliteľom Al Kájdy. A Amerika ho ticho podporila.

Izrael si vychoval v Gaze Hamas, ktorý ho brutálne napadol 7. októbra 2023. A Izrael odvtedy Palestínsku samosprávu ničí.

Irán? Ameriku nijako neohrozuje.

Ak sa však pozrieme na vojny Ameriky a jej toleranciu pre izraelskú politiku voči Palestínčanom, tak z hľadiska Netanjahuovho pohľadu na svet to všetko malo hlboký zmysel. Protivníci Izraela sú oslabení. Irak, Sýria, Palestínčania. A posledné dva roky sa rozhoduje, či bude oslabený aj Irán.

To, čo sa stalo v roku 2001, skončilo napokon tak, že teroristi z Al-Kájdy sú prijateľní a problém majú oponenti Izraela.

Skrátka Vojna proti teroru sa odklonila k Netanjahuovmu zoznamu. Bolo z toho asi milión mŕtvych a nie je to na konci.

Nevieme podrobne, ako sa to stalo, len vidíme, že sa to stalo. A prečo sa to stalo? Ten príbeh súvisí ešte s druhou knihou. Je to Izraelská lobby a americká zahraničná politika od Johna Mearsheimera a Stephena Walta, ktorá vysvetľuje, prečo existuje také osobité puto medzi Amerikou a Izraelom. To puto je také, že, ako naznačuje minister Marco Rubio, Ameriku do terajšej vojny s Iránom vtiahol Izrael.

Treba o tom rozprávať, aby nebola kamsi odklonená aj naša pozornosť, čo sa to vlastne desaťročia deje.