Deväť popravených slovenských policajtov a princíp notoriety

Vyšla kniha Vladimíra Palka mladšieho Popraviť! o politických procesoch so slovenskými policajtmi na začiatku 50. rokoch, ktoré skončili rozsudkami smrti pre deviatich z nich. Presnejšie povedané, šlo o príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), tak sa vtedy nazývali policajné zložky v Československu.

Píšem recenziu o knihe z troch dôvodov. Prvý iste uhádnete. Autor je môj syn, pracuje v Ústave pamäti národa.

Mal som však aj ďalšie dôvody. Počas štyridsiatich rokov vlády komunistickej strany bol ZNB mocenskou pákou komunistickej strany, nástrojom jej násilia. Po roku 1989 sa to odrazilo na určitom pocite neistoty medzi príslušníkmi ZNB a  na nedobrej povesti povolania policajta. Vnímal som to ešte takmer pätnásť rokov po páde komunistického režimu, keď som vykonával funkciu ministra vnútra.

Preto chcem pripomenúť príbehy, o ktorých sme skoro vôbec nepočuli. Príbehy policajtov, ktorí sa dostali s komunistickým systémom do takého konfliktu, že sa stali obeťami systému.

O treťom dôvode sa zmienim na konci. Ten súvisí s našou prítomnosťou.

Paradoxne, pravdepodobnosť, že policajt skončí ako nevinne popravený, bola vtedy vyššia ako pravdepodobnosť, že nevinne popravia priemerného občana Slovenska. 

Odhad počtu príslušníkov ZNB na Slovensku začiatkom 50. rokov je cca 20 tisíc. Popravený bol teda zhruba jeden z 2000. Počet všetkých popravených z politických dôvodov bol asi 50. Počet dospelých obyvateľov po odrátaní starých ľudí bol asi dva milióny. Teda jeden popravený pripadá na 40 tisíc.

Samozrejme, platí, že v každom politickom procese na začiatku reťazca štátnej mašinérie stáli zase iní príslušníci ZNB, ktorí neskoršieho popraveného zatýkali a vyšetrovali.

Na strane druhej nie je to prekvapujúce. Od ZNB žiadal režim absolútnu lojalitu. Preto za nelojálnosť v politických otázkach niektorí zaplatili najvyššiu cenu. Pritom niekedy šlo o nelojálnosť domnelú.

Tí popravení boli ľudia rôznych osudov, charakterov a motivácií a cieľov. Niektorí boli skutočnými hrdinami, ktorým svedomie kázalo postaviť sa proti režimu pokojnými prostriedkami. Niektorí len pomáhali iným obetiam režimu. V prípade niektorých šlo o akúsi osobnú vzburu proti režimu.

Niektorí sa dokonca dopustili kriminálnej činnosti, ktorá nemala politický charakter. Ale ich prípad sa spolitizoval a dostali trest smrti, ktorý si nezaslúžili.  Preto o všetkých deviatich platí, že boli obeťami krutosti režimu.

Tí deviati boli súdení v ôsmich procesoch. V každom bola súdená skupina viacerých ľudí. Prejdime si mená tých, ktorí boli popravení.

Bernard Jaško, účastník SNP, bol príslušníkom ZNB od roku 1946. Pôsobil najprv v poriadkovej službe v Bratislave, od začiatku roku 1949 v ďalekopisnej ústredni štátnobezpečnostného odboru na Povereníctve vnútra.

Pavol Kalinaj pôsobil od roku 1940 na Hlavnom veliteľstve žandárstva v Bratislave. V tom čase u seba prechovával židovských utečencov, poskytoval im živobytie a zadovážil im nové doklady.

Jaško mal vďaka práci s ďalekopisom prístup k dôležitým informáciám. S Kalinajom a ďalšími osobami hovoril o akciách, ktoré ZNB robilo proti predstaviteľom cirkvi a kňazom, napríklad o sledovaní a odpočúvaní telefónov. Cez Kalinaja a ďalšie osoby boli dotyčné sledované osoby informované.

Jaško sa neskôr obával prezradenia a chystal útek za hranice. V lete 1949 však boli Jaško, Kalinaj i ďalšie osoby zatknuté a vyšetrované. ZNB proti nim použilo i mučenie. Kalinaj mal zlomené tri rebrá. Jaško si zlomil nohu, keď vyskočil z druhého poschodia z okna. Nie je známe, či sa pokúšal o útek alebo o samovraždu. Proces s 22 osobami prebehol v novembri. Odsúdených bolo 16 osôb, z toho Jaško a Kalinaj na trest smrti obesením. Žiadosť o milosť pre Jaška a Kalinaja bola zamietnutá.

Obaja boli popravení 17. februára 1951 v Bratislave. Jaško vystúpil na popravisko bez cudzej pomoci, bezvládneho Kalinaja museli naň vyniesť.

V roku 2004 slovenská vláda, ktorej som bol členom, navrhla, aby obom bolo udelené štátne vyznamenanie. Prezident SR udelil Bernardovi Jaškovi a Pavlovi Kalinajovi Rad Ľudovíta Štúra III. triedy in memoriam.

Michal Ferianc, narodený v USA, bol účastníkom SNP, príslušníkom ZNB sa stal v roku 1945 a slúžil na východnom Slovensku. Duševne nevyrovnaný Ferianc v lete 1950 v opitosti zbraňou ohrozoval iných ľudí, načo sa dal na útek. Skrýval sa na mnohých miestach rok a štvrť. Po prestrelke s príslušníkmi ZNB, z ktorých niektorých poranil, pričom sám bol tiež zranený, bol zatknutý a vyšetrovaný.

Rôzne posudky jeho svojprávnosti sa od seba líšili. Feriancov prípad bol čisto kriminálnym prípadom bez politického rozmeru. Tak to aj chápal vyšší vojenský súd, ktorý ho odsúdil na 25 rokov väzenia za pokus o vraždu, rozkrádanie a nedovolené ozbrojovanie. Nebyť pochybností o jeho svojprávnosti pravdepodobne by dostal trest smrti.

Potom sa však na návrh prokurátora Vojenské kolégium Najvyššieho súdu rozhodlo urobiť z prípadu prípad politický a rozhodlo, že Ferianc plánoval ujsť za hranice a spolupracovať s tajnými službami nepriateľských mocností. Pritom na to neboli žiadne dôkazy. Ferianca odsúdili aj za velezradu na trest smrti. Ferianc bol popravený v roku 1954.

Michal Ferianc bol po roku 1989 rehabilitovaný len čiastočne. Bol zbavený obvinenia z velezrady, ktorej sa nedopustil. Práve to obvinenie však rozhodlo o jeho poprave.

Smrť hrozila príslušníkom ZNB i za to, že pomáhali iným prenasledovaným. Príslušník ZNB Pavol Valent pomáhal niektorým osobám pri úteku cez hranice do Rakúska v oblasti Pečnianskeho lesa v Petržalke. Bol obvinený aj velezrady úplne vykonštruovaným spôsobom.

Pavol Valent bol popravený v roku 1953. Jeho manželka Margita bola odsúdená na dvadsať rokov väzenia. Počas vyšetrovanie prišla o všetky zuby.