Kde je nádej nielen pre Žilinu. Obzvlášť v dobe vojnovej propagandy
Pozrime sa na stav verejnej mienky po štyroch rokoch vojny realisticky. Napriek propagande ľudia stále vojnu odmietajú.
Ak Ukrajina prehrá vo vojne s Ruskom, na rade je Slovensko. Po kompletnej okupácii nášho východného suseda hrozí, že nálety ruských dronov zasiahnu Bratislavu, Žilinu a Košice.
Tak znie posolstvo kampane Nadácie otvorenej spoločnosti s maketami ruských dronov a varovnými plagátmi, ktoré vystavujú v krajských mestách. „Keď padne Ukrajina, Žilina môže byť cieľ,“ píše sa na jednom z plagátov.
Zámer je jasný. Ľuďom treba „vysvetliť“, že vojna Ukrajiny je aj naša vojna, preto treba Kyjev podporovať tak, ako je to len možné. Pokiaľ platí téza, že Rusko chce celú Ukrajinu okupovať a potom ohrozovať Slovensko, logickým záverom musí byť, že za Kyjev sa musíme postaviť všetkými prostriedkami.
Takáto argumentácia zákonite pripúšťa aj možnosť vyslania slovenských vojakov. Veď pokiaľ sme po Ukrajine ďalší na rade, je lepšie brániť sa v Záporoží, ako čakať na nepriateľskú armádu v Michalovciach.
Je tu však „menší“ problém: realita. Téza o tom, že Rusko chce okupovať celú Ukrajinu a potom niekde v Žiline otestovať funkčnosť článku 5 Severoatlantickej zmluvy, nikdy nebola pravdivá.
Na 40-miliónovú Ukrajinu vstúpili Rusi ani nie s 200-tisíc vojakmi. Keď to porovnáme so sovietskou okupáciou v roku 1968, do vtedy 14-miliónového Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy o sile 250-tisíc mužov, ktorá potom narástla na 500-tisíc. Možno by sme sa mohli opatrne zhodnúť, že Rusko nie je Sovietsky zväz.
Nesedí pritom ani hlbšie porovnanie rokov 1968 a 2022. Rusi pri rokovaniach v Istanbule na jar 2022 požadovali od Ukrajiny najmä neutralitu, odmietnutie NATO a prítomnosti cudzích vojsk, nešlo im o územia, to je dnes už preukázaný fakt. Čo by sme my za neutralitu v roku 1968 boli dali, všakže.
Napriek tomu štyri roky neprestajne počúvame, že Putinovým zámerom od začiatku vojny bola celková okupácia, po ktorej by vždy mohlo nasledovať aj napadnutie členského štátu NATO.
V kontexte kampane Nadácie otvorenej spoločnosti sa oplatí pri tomto tvrdení znova pristaviť. A tiež sa pozrieť na niektoré posuny a konštanty.
V tretej svetovej vojne sa už vraj nachádzame
Konštanta číslo 1 znie, že ide o kľúčovú stratégiu (a tiež nádej) Volodymyra Zelenského. Keďže možnosti „proukrajinského“ prevratu v Moskve či kolapsu ruskej ekonomiky zostávajú nepravdepodobné, najlepšou šancou na výsledok, ktorý sa podobá na víťazstvo Kyjeva, zostáva zapojenie sa Západu do vojny. Nielen peniazmi, zbraňami a spravodajskými informáciami. Žiadúca je plnohodnotná americká a európska intervencia. Riziko jadrovej apokalypsy je vraj daňou, ktorú za obranu Ukrajiny máme zaplatiť .
Po novom však od ukrajinského prezidenta počúvame, že tretia svetová vojna sa už začala. „Otázkou je, koľko územia bude schopný obsadiť a ako ho zastaviť... Rusko chce svetu vnútiť iný spôsob života a zmeniť životy, ktoré si ľudia sami zvolili,“ povedal Zelenskyj v rozhovore pre BBC.
Ukrajinský prezident tiež povedal, že vzdanie sa zvyšných 20 percent Donbasu je privysoká cena za ukončenie tejto „svetovej vojny“. Lebo by to vraj rozdelilo ukrajinskú spoločnosť. V tom má Zelenskyj zrejme pravdu, hrozila by vzbura nacionalistov.
To je pravdaže problém pre Ukrajinu, no Putinove teritoriálne požiadavky – tých 20 percent Donbasu – ukazujú opak toho, čo tvrdí Zelenskyj o svetovej vojne.
Ak nevie Rusko dobyť Ukrajinu, čo pripomínajú proukrajinskí komentátori vždy, keď povedia, že Rusko už strategicky prehralo, potom predsa nemôže ohrozovať štáty NATO. Buď je pravda jedno alebo druhé, kto tvrdí obidve veci naraz, sleduje iný cieľ.