Na brehu čarovného jazera. Príbeh Anatolija Ľadova

Práca sa posúva na leto, leto sa odkladá na neurčito. Pevné miesto v umení zaujala prokrastinácia, hoci voľakedy ju pokladali za obyčajnú lenivosť. Pre tvorbu – brzda, no a v živote – neraz spúšťač nečakaných udalostí.

„Vážení páni, naozaj tu nenájdem nikoho, kto mi skomponuje hudbu na jednoaktový balet?“ zaznelo na schodisku petrohradského konzervatória. Chodbami budovy postavenej v klasicistickom štýle s prvkami rokoko sa otázka zvolaná divadelnou dikciou prevalila ako tlaková vlna. Sergeja Ďagileva práve rozčúlili.

Pri hľadaní talentov sa riadil inštinktom dravca. Pozorné oko, bystré ucho, silný úchop, ostré pazúry. Zgrupovanie výnimočných umelcov do dynamického telesa, kde sa naplno prejavia jedinečné schopnosti, však potrebovalo aj človeka za scénou, ktorý tím udrží stmelený do fungujúceho celku. Čiže opäť Ďagileva. Umelca, perfekcionistu, vorkoholika, mecenáša, umeleckého kritika, excentrického inovátora a nekompromisného tyrana v jednom. Akceptoval výlučne špičkový výkon a na skúškach dovádzal do zúfalstva všetkých vrátane seba. 

Súbor Ruské balety šil veľkou ihlou pre svetové publikum a na ceste za úspechom zanechával spúšť z pošliapaných ambícií. Výsledky na scéne boli strhujúce a väčšinou predbehli svoju dobu. Ale teraz narazil. Do prvej skúšky nového baletu mu zostávali dva týždne. Zmluvy podpísané, premiéra ohlásená, kostýmy ušité, libreto napísané, scéna naskicovaná, hudobníci nedočkaví, sólisti hysterickí, choreograf ako na ihlách, neprajníci usmiati a on sám celý na nervy. Prečo?

Lebo istý profesor, pedagogická autorita, hudobník obdarovaný výnimočným talentom, ale lenivý ako voš, za niekoľko mesiacov nenapísal ani notu! Hnať ho k všetkým čertom! Človek s ním ešte zaobchádza v rukavičkách, aby ho pri smerovaní na medzinárodnú scénu nedajbože niečím nevydesil. 

„Milý Anatolij Konstantinovič, vyriekli ste, a ja Vám dôverujem, že nie ste nepriateľsky naladený voči mojej činnosti, a zdieľate ju vo svojom srdci. Spomenuli ste, že zajednať hudbu treba u Vás rok dopredu. Berúc túto skutočnosť na vedomie, pripájam návrh, a patrí sa mi nazvať ho skromnejšie – skôr prosbu o spoluprácu s nami. Potrebujem balet, prvý ruský balet, lebo takých zatiaľ niet. Máme ruskú operu, ruskú symfóniu, ruskú pieseň, ruský rytmus, ale čisto ruský balet zatiaľ nie. Nepotrebujeme tri dejstvá. Libreto je už hotové a vzniklo spoločným úsilím nás všetkých. Bude to Vták Ohnivák, jednoaktový balet, možno s dvomi obrazmi,“ napísal mu na jar 1909. Profesor bez okolkov súhlasil.

Ďagilev teda na poslednú chvíľu odriekol inú spoluprácu s Claudom Debussym. Samozrejme, že ten sa urazil a teraz ho po parížskych salónoch nazýva klamárom. Po rokoch síce začnú spolu opäť komunikovať, ale voľakedy vzájomná dôvera je už navždy fuč. 

Nuž ale dalo sa inak? Anatolij Konstantinovič je na komponovanie baletnej hudby na motívy ruského folklóru ako stvorený. Po prvé – má punc žiaka Rimského-Korsakova, po druhé – má talent aj originálny štýl, po tretie – jeho cit siaha ďaleko za notovú osnovu a po štvrté – je majstrom hudobnej miniatúry. Na malej ploche dokáže zhudobniť príbeh aj postavy, charakter aj výzor, pocity aj farby všetkých odtieňov. Navyše tlmočiť vo svete vážnej hudby doposiaľ nespracovaný ruský folklór pre vzdialené európske publikum, nie je úloha pre každého. 

Potrebný je inštinkt, vedomosti, a nielen z poznatkov etnografov, čo ako zanietených a vynikajúcich. Žiada sa rodený folklorista aj skúsenosť so živým slovom skrze pestúnku z ľudu ako mal v detstve Puškin, Lermontov, Gogoľ, Musorgskij, alebo vlastné deti, ktorým večer čo večer čítate rozprávky. V tomto intímnom priestore totiž dochádza k nezameniteľnej skúsenosti. K zvnútorneniu umeleckých prvkov, pochopeniu ich skrytého významu, precíteniu štylistických figúr a tajuplných obrazov. Skrátka treba sa preniesť do prostredia, kde tlejú petrolejky a za každým nočným zvukom treba šípiť bosorku, čerta, kikimoru alebo inú bájnu potvoru. Netreba zabúdať ani na spätnú väzbu, čiže čoho sa deti vydesia alebo čo ich rozosmeje, a popritom sa posúvať ešte aj za hranice vlastnej trpezlivosti, lebo na rozprávanie rozprávok rodič nemá vždy náladu.

Anatolij Konstantinovič spĺňal všetky tieto kritériá. Na svoju dobu bol neštandardný otec, čiže prítomný v bežných rodičovských aktivitách. Napríklad keď sa jeho dvom synom prerezávali zuby, piekli sa pirohy alebo keď vymýšľal hry, rozveseľoval pesničkami, veršíkmi aj kresbičkami a tie potom viseli po stenách ako tematické výstavky. Čertíci, čudácki ľudkovia, hravé karikatúry umeleckých povolaní, čo všetko sa Anatolijovi Konstantinovičovi len nepreháňalo hlavou! Najradšej by žil v rozprávke, z čoho sa neraz vyznal aj v listoch. 

V skutočnosti ale pôsobí ako pedagóg na konzervatóriu kvôli stabilnému príjmu a s neskrývanou túžbou naplno sa venovať zapisovaniu folklórnych piesní aj skladaniu hudby. Vo všetkých spomenutých činnostiach je absolútna kapacita, hoci na tvorbu zostáva skúpy. Komponuje málo a potrebuje more času. Keď už ale niečo naozaj dokončí, je to hudobný skvost.

K tvorbe totiž pristupuje ako šperkár. Chopí sa pinzety, klieštikov a do najmenších detailov opracúva. Gravíruje, brúsi, emailuje a výsledný kúsok potom rituálne vkladá do originálnej škatuľky. Veď prečo inak by zbierku klavírnych miniatúr v roku 1894 nazval Hudobná tabatierka? Vycifrovaný každý zvuk, každá nota, každý takt! 

No hej, medzitým všetko donekonečna prerábal, prenasledovaný chorobnou sebakritikou. Preto netreba od neho žiadať symfóniu, operu, čiže žiadny veľký žáner, lebo ho neustojí. Sám hovorí, že ak dielo trvá viac než päť minút, začne sa nudiť. Bolo mu teda zdôraznené, že nový balet počíta s jediným aktom. On súhlasil, a teraz po mesiacoch oznamuje: „Všetko je v poriadku, už som si kúpil notový papier.“ Toto pár dní pred prvou skúškou povie bývalý žiak Rimského-Korsakova súc profesor harmónie a k tomu potomok hudobníckej dynastie po meči aj praslici? Odpoveď znela áno. V prípade, že šlo o pána menom Anatolij Konstantinovič Ľadov.

Ďagilev potreboval spracovať kontrast, lebo na prostú ignoranciu bol zvyknutý. V jeho svete sa väčšinou spájala so sivým priemerom, ale Ľadov? To je akási priam nezmyselná kakofónia! Nikdy nezabudne na zimomriavky z februára 1909 počas premiéry jeho symfonickej básne Čarovné jazero. Impresário krátko predtým urobil rozhodnutie vsadiť na to, čo ešte donedávna nemal rád. Balet. Univerzálny umelecký žáner, ktorým možno prepájať ľudí po celom svete. Chýbala už len drobnosť. Hudbu musí skomponovať génius. Práve vČarovnom jazere Ľadov predostrel priam obraz vo zvukoch. Zhudobnil prírodu bez pomocných motívov, čiže bez živej bytosti a bez spojitosti s umeleckým textom. 

Ešte sám to aj zdôraznil. „Poznal som jedno jazero, úplne obyčajné, ale práve tou obyčajnosťou bolo výnimočne krásne. Až sa žiadalo precítiť, koľkých zmien farieb, hry svetla a tieňa sa mihalo v neprestajnom tichu a jeho zdanlivej nehybnosti! Pustil som sa preto do hľadania opisov podobného jazera v ruských ľudový rozprávkach. Hľadal som a hľadal, aby som mohol vychádzať z literárneho podkladu. Ale ruské rozprávky veru nerady zastavujú dej a vôbec tok rozprávania opismi prírodných úkazov tak, aby som to mohol použiť v hudbe. Pohybu niet, a myseľ sťaby blúdi. Všetko stojí, nič sa nehýbe. Ale čo to, odniekiaľ sa čosi blíži. Odrazu začne viať vietor...“

Anatolij Ľadov bol zvláštny človek. Bol vynikajúcim klaviristom, ale sám sa nepokladal za virtuóza. Bol vynikajúci pedagóg, ale žil predstavou, že raz sa bude venovať výlučne komponovaniu. Bol jedinečným skladateľom, no zanechal hŕby nedokončených skladieb, medzi nimi aj jednu operu a jeden balet. 

Jeho tri najznámejšie diela trvajú od troch do sedem minút, no ich dokončenie trvalo roky rokúce. Prvé z nich malo premiéru v roku 1904. V orchestrálnej miniatúre Baba Jaga rozprávkovú postavu charakterizuje povestná akcia, čiže let v mažiari: „Baba Jaga vyšla na dvor, zahvízdala a tu sa mažiar, tĺčik a metla pred ňou zjavili. Nasadla tá do mažiara, vyletela von zo dvora. Tĺčikom sa odrážala, metlou za sebou stopy zametala... Les sa rozšumel, stromy praskali, suché listy šušťali...“ 

Dokončenie spomenutej skladby Čarovné jazero (alebo Začarované jazero) presiahlo celé desaťročie, a podobne dlhou cestou si prešla aj skladba Kikimora. V nej skladateľ zobrazil záhadné zlo. Čudnú bytosť, ktorá sama pokoja nemá, no ani ľuďom ho nedopraje. Búcha, kvíli, potom sa usadí za kolovrátok, mrmle si niečo škaredé popod nos a pradie.

Všetky tri symfonické básne si užívajú hudobníci aj dirigenti a počnúc premiérou až dodnes ich publikum zakaždým ocení búrlivým potleskom kdekoľvek na svete. Premrhaná šanca Ďagileva zabolela do špiku kosti. Vedel to. Pred očami sa mu premietol celý rad velikánov: Bach, Mozart, Beethoven, Čajkovskij a potom – Ľadov, ktorého on osobne našiel, aby ho vyniesol na hudobný Olymp. Vydláždil mu cestu do Európy: Paríž, Londýn, Miláno, Neapol, Berlín, Madrid a bum. Profesor harmónie nakoniec zmešká vlak slávy, lebo si za osem mesiacov nestihol kúpiť notový papier! Žiť v rozprávke sa mu svojím spôsobom nakoniec i podarilo. Mohla by sa volať Ako sa Anatolij Konstantinovič takmer slávnym za života stal.

Hoci sa ujala legenda o lenivosti, nie je isté, či v Ľadovovom prípade tvorbu nehatil skôr pretlak energie, možno až hyperaktivita. Jeho snahu komponovať vždy sprevádzalo všetko možné. Kreslil, básnil, zakaždým sa začítal, písal listy, v ktorých sa zdôveroval ako veľmi sa nudí, a preto číta, pričom svoje tvrdenie podložil celým zoznamom kníh aj s rokmi vydania. Stačí nahliadnuť do rukopisov, či súkromnej korešpondencie. Listy písal dlhé a často rýmovane. 

Jeden začína takto: „Veršami raz mi sestra chcela zo štyri riadky napísať. Nezbedná múza uletela, nechcela jej pomáhať.“ V inom liste vsádza na Puškina, z ktorého vychádzal aj v hudobnej tvorbe. „Píšem, oneginovské metrum, tuho ctiac si Puškina. Neodolal som príkladu jeho, zmiluj sa Bože, moja vina...“ 

Raz dokonca zveršoval zoznam priezvisk študentov konzervatória rytmicky akoby jednotlivé slabiky počul v melódii. Stačilo sadnúť za klavír a výsledok zhudobniť. Veselé, hravé až zbytočné a bijúce sa so vzhľadom, postavením aj celým obdobím. Bontón, etiketa, fraky, manžety, cigary, vykanie ešte aj v hádkach a do toho zveršovaný zoznam priezvisk. No povedzte, nie je to skôr prebytok energie ako lenivosť?

Anatolij Konstantinovič Ľadov beztak prežil bohatý umelecký život. Úspech v Paríži zožal Tanec amazonky, ktorý skomponoval pre baletku a známu mecenášku Idu Rubinstein. Táto hriešne bohatá dáma sa v mnohom inšpirovala u Ďagileva. Uverila v talent Ravela a výsledkom je  kultová orchestrálna skladba Bolero. 

Zo svojej šibalskej pozemskej rozprávky Ľadov odišiel v roku 1914 a pred cestou na večnosť sa rozlúčil skladbou Smutná pieseň. „Prorokovi večnej krásy,“ nechali napísať na smútočnú kyticu jeho študenti, medzi nimi aj Sergej Prokofiev. O uvedenie baletov Kikimora a Baba Jaga na parížskej hudobnej scéne sa Ďagilev postará v roku 1917 po úspešnej premiére v španielskom San Sebastiane.

V chodbách petrohradského konzervatória zašumelo. „Takže naozaj nikto?“ zaznela po rečníckej odmlke ešte jedna výzva sprevádzaná teatrálnym gestom. Šancu napokon dostal istý mladík. Uchytil sa. Po hudbe k baletu Vták Ohnivák pre Ďagilevov baletný súbor skomponoval ešte ďalšie dva a potom sa vydal vlastnou cestou. Volá sa Igor Stravinskij.