Vojna ako radikálna reforma

Vážnou prekážkou všetkých reformátorov je sociálna únosnosť politických rozhodnutí. Vízie, ktoré sľubujú lepšiu budúcnosť za cenu nepopulárnych opatrení, sa spravidla nenaplnia, pretože politici sa obávajú, že by na nepopulárne kroky doplatili stratou vplyvu. Preto často počúvame politikov hovoriť o tom, že sociálna únosnosť reforiem je naplnená, teda že proti ďalšiemu uťahovaniu opaskov by sa už ľud vzbúril.

Ako je to však v skutočnosti so sociálnou únosnosťou, čo ľudia ešte znesú a čo už nie, je veľká otázka. Teoreticky sa predpokladá, že ľudia neznesú takmer nič. V praxi sa však ukazuje, že ľudia znesú takmer všetko. To, čo robí populáciu zmäkčilou, pohodlnou a lenivou, je demokracia. Vláda pevnej ruky formuje spoločnosť odolnou a pracovitou. A čím sú životné podmienky náročnejšie a problematickejšie, tým väčšia je výdrž občanov.

Najviac ľudia vydržia vtedy, keď ide o holý život, takže z pohľadu politikov je sociálna únosnosť ideálna, takmer absolútna, keď je krajina vo vojne.

Sociálna únosnosť je, samozrejme, selektívna. Najslabší znesú najviac, pretože sa ich nikto nepýta a nič iné než vydržať im nezostáva. Bohatým je naopak potrebné znižovať dane, ponúkať úľavy a priznávať dotácie, pretože ich schopnosť vyrovnať sa s nepohodou nestojí za nič. Známy bonmot hovorí, že pre štát nie je problém nasýtiť chudobných, ťažké je uspokojiť potreby bohatých.

Za príčinu rozpočtových deficitov sa s obľubou vyhlasuje neschopnosť štátu ustrážiť sociálne výdavky. Ekonómovia sú vyslovene alergickí na „prejedanie“ rozpočtových prostriedkov.