Potlesk pre Zelenského a kyjevský syndróm

Z Mníchova do Mníchova vedie zaujímavý historický oblúk. Minulý rok po vystúpení viceprezidenta JD Vancea na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii Európa pochopila, že Amerika sa naozaj zmenila. Už sa nespráva ako ideový vodca Európy, ale ako obchodník. Nepredáva idey a módu, ale ešte viac technológie, plyn, zbrane. Amerika už nevidí vojnu na Ukrajine, svetový obchod a migráciu rovnako ako západná Európa, ale presadzuje svoje záujmy. Už sa neskrýva za reči o demokracii a filantropiu pána Sorosa, ale hovorí o nich transparentne, priamo, hrubo. 

Za ten rok mnohí pochopili viac ako za desať rokov predtým. To je tých päť percent HDP na obranu, dovoz amerických surovín namiesto ruských, budovanie amerických jadrových elektrární u nás, v Maďarsku, Poľsku, imunita amerických technologických firiem na trhu EÚ, kritika obmedzovania slobody slova a volieb v Európe spojená s nárastom vplyvu USA všade, kde vládne skepsa k EÚ, ale vo východnej Európe všade, bez ohľadu na vzťah k EÚ.

Je to príbeh, ktorý Európu čoraz viac oslabuje. Spôsoby Bidena a Trumpa sú výrazne iné, ale americké impérium z Európy neustúpilo. Stačí si vziať príklad Rumunska. Tento štát je do značnej miery riadený cez tamojšie tajné služby, ktoré majú úzke väzby na Washington. Călin Georgescu, pre ktorého rumunské orgány s podporou Paríža a Bruselu zmarili voľby a ktorému zakázali kandidovať z vyfabrikovaných dôvodov, je proamerický rovnako (ak nie viac) ako sú Tusk či Nawrocki v Poľsku. 

Američania volebný puč a útok na jeho osobu kritizujú (Vance to pred rokom použil ako príklad v Mníchove), ale doteraz mu nijako zásadne nepomohli, pričom vplyv v Bukurešti majú. Americká základňa na pobreží Čierneho mora bude onedlho väčšia ako Ramstein, úspešne sa buduje ďalej. Američania Čierne more neopustia, aj keď Ukrajina uzná porážku vo vojne.

Iný príklad. Trump s grónskou kartou a svojím unilateralizmom oslabil NATO, ale Amerika má vybudované bilaterálne zmluvy a základne takmer so všetkými štátmi NATO, osobitne v štátoch východnej Európy, čiže oslabenie vplyvu Ameriky ani náhodou nehrozí. Yesmenov sú plné vojenské štáby.

Hoci s Trumpom na čele prešiel celý rok, Európa nenašla spôsob, ako na to reagovať. Ak teda nepovažujeme za reakciu čerstvý výrok nemeckého kancelára Merza, že Amerika to sama nezvládne a Európu potrebuje. Alebo jeho uistenie, že Európa dokáže Grónsko uchrániť pred Ruskom.

Tento text chce však poukázať na niečo iné, hlbšie. Európski politici hlavného prúdu reagujú na hlavný problém (nedostatok suverénnej politiky v Európe) tým, že robia ešte väčšie chyby. Osudom Európy sa stáva Ukrajina a to, čo nazývam kyjevský syndróm. Vysvetlím za chvíľu, najskôr krátky kontext.

Keď sa od Davosu začal európsky mainstream zaklínať odkazom na prejav kanadského premiéra Marka Carneyho o živote vo fikcii a jeho predstavu post-amerického sveta, kde si menšie štáty dokážu uhájiť svoje záujmy, bolo v tom niečo podozrivé. Nemyslím len na falošné tóny premiéra Carneyho, ale najmä na európske elity. Bolo to vidieť už v Davose, tí istí ľudia kývali hlavami s Carneym, ako veľmi sa svet zmenil, ako skončil svet založený na pravidlách, aby následne postojačky tlieskali prezidentovi Zelenskému, ktorý politikov EÚ – svojich jediných donorov – napadol za neschopnosť. Ak by sme aj pripustili, že Carney sa pozerá do budúcnosti, Zelenskyj ťahá svoje publikum do minulosti so všetkými chybami (rozširovanie NATO a/alebo bezpečnostné záruky na úrovni článku 5).

Tohtoročný Mníchov tento nešťastný trend potvrdil a posilnil.

Vypočul som si viaceré prejavy, najväčší potlesk mal ukrajinský prezident Zelenskyj. A to už predtým, než začal hovoriť. Pre publikum v Mníchove je skrátka ikonou. Konferencia mu patrila aj v tom, že dostal cenu pre ukrajinský ľud.

S tým, ako plynie čas, ako začiatok piateho roku vojny o chvíľu uzavrie rok štvrtý, je to viac a viac šokujúce. Zelenskyj totiž v Mníchove predával svojim európskym kolegom návod, ako v tejto vojne pokračovať a ako Európu zatiahnuť do vojny s Ruskom. A oni tlieskali.

Prítomných bolo viacero európskych politických špičiek, osobitnú náklonnosť vyjadril Zelenskyj generálnemu tajomníkovi Markovi Ruttemu, českému prezidentovi Pavlovi („Hi Peter“), dánskej premiérke Mette Frederiksenovej, tlieskala celá sála. Keď prebral Zelenskyj cenu od organizátorov konferencie, tlieskali mu aj Tusk s Merzom a bavorským kancelárom Söderom.  Akoby našli v Zelenskom nového lídra Európy. Pritom tlieskali niečomu, čo by mali v prvom rade odmietnuť.

Niekoľko ilustrácii.

Zelenskyj si zaspomínal, akú radu dostal od amerického generála Marka Milleyho krátko pred začiatkom vojny vo februári 2022. Znela: „Začnite kopať hlboké zákopy.“

Škoda, že nespomenul inú radu tohto generála, keď na konci roka 2022 navrhoval Ukrajine rokovať a uzavrieť mierovú dohodu s Ruskom vrátane územných ústupkov, pretože Ukrajina nedokáže Rusko poraziť. Alebo keď nadriadený tohto generála na začiatku vojny zadefinoval, že úlohou Ameriky bude Rusko strategicky oslabiť a do vojny priamo nevstúpiť. Škoda, že to Zelenskému nemal kto v diskusii pripomenúť, na to Mníchov zjavne neslúži.

Tie zákopy neplnili v Zelenského prejave racionálnu, ale emocionálnu rolu.

Pokračujme citátom ukrajinského prezidenta:

„Ak by Rusi napadli Litvu, Boh uchovaj, alebo inú krajinu východného krídla NATO, čo by potom počúvali spojenci? Že pomoc je na ceste, dúfajme, alebo že by mali aj oni začať kopať zákopy? Práve preto potrebujeme európsku bezpečnostnú politiku. Práve preto potrebujeme americkú záruku (backstop). Preto potrebuje Európa Ukrajinu. Ukrajinská armáda je najsilnejšia v Európe. (Potlesk.) Osobne si myslím, že nie je chytré (smart) nechať ukrajinskú armádu mimo NATO. (Silnejší a emotívnejší potlesk.) Ale, priatelia, prosím vás, nech je to prinajmenšom vaše rozhodnutie, nie Putinove.“ Nasledoval najsilnejší potlesk.

Zastavme sa na chvíľu. Čomu presne to zhromaždenie politikov a diplomatov v Mníchove tlieskalo?

Je to ukrajinské videnie sveta a vojny. Ako ukázal rozhovor poľského ministra Sikorského pre DW, Sikorski už zase nehovorí, že Rusko nie je hrozbou pre Európu, ale znovu tvrdí, že ak prehrá Ukrajina, na rade je Poľsko – a to bude pre Nemecko drahšia obrana.

Čo presne znamená potlesk vete, že nie je „chytré“ nechať ukrajinskú armádu mimo NATO? Zjavne je to potlesk tomu, že Ukrajina má byť v NATO (prípadne v takzvanom európskom NATO, o ktorom snívajú politrukovia našej doby), a teda potlesk pre príčiny vojny na Ukrajine a potlesk pre pokračovanie vojny.

Čo presne znamená odkaz na radu s kopaním zákopov na hraniciach Litvy? Že Litva je v rovnakej situácii ako bola Ukrajina, preto sa má pripraviť na ostrú vojnu s Ruskom? Prečo si potom tí istí ľudia myslia, že NATO by uchránilo Ukrajinu pred vojnou? Prečo nevidia, že Litva a tobôž Poľsko nie sú v rovnakej situácii, že aj Rusi sa k Litve a Ukrajine správajú inak?

Zelenskyj neponúkol iba rozhorčenie, ale aj riešenie: Európa nesedí za stolom, keď sa jedná, a podľa neho je to chyba. Chybou je tiež jednať s Rusmi inak ako z pozície sily. Za príklad sily považuje ukrajinské útoky v ruskom vnútrozemí. Nuž a preto všetko je ukrajinská armáda armádou Európy, ukrajinská „obrana dronmi (wall of drones) aj vašou obranou“.

Ukrajinský prezident vymenoval viacero foriem vojenskej spolupráce, ktorú majú s Nemcami, Dánmi, Čechmi... správal sa sebavedome, ako niekto, kto definuje politiku EÚ smerom k Rusku. Čo sa môže, čo nemôže. 

Hillary Clintonová (rozmýšľali ste, na čo ju do Mníchova vlastne pozvali?) tomu rozumela, v paneli s Macinkom povedala, že Ukrajina chráni našu demokraciu, našu slobodu.

Zelenského predstava sveta je nasledovná, citát:

„Sú to Ukrajinci, kto drží európsky front. Za nami stojí nezávislé Poľsko a slobodné pobaltské štáty. [Bez nás tu] nemusí byť vzrastajúce Moldavsko, ani Rumunsko bez diktátora. A ešte aj jeden Viktor môže vďaka nám myslieť na rastúce brucho viac ako na nárast armády, aby zabránila ruským tankom, aby sa vrátili do Budapešti.“ Tušíte správne, nasledoval frenetický potlesk.

Zelenskyj sa cíti dostatočne silný, aby sa tváril ako ochranca Poľska a Pobaltia, či aby ukázal na vnútorného nepriateľa (Georgescu, Orbán). 

Pritom celý ten obraz je skrz-naskrz falošný.

Ale súčasne je to obraz, ktorý utvrdzuje Európu vo všetkých jej včerajších omyloch, vrátane zrušenia volieb v Rumunsku, a mobilizuje zvyšky jej síl a moci na pokračovanie chýb budúcich.

Rusko predsa neohrozuje Poľsko ani Pobaltie. Moldavsko neprekvitá a Rumunsku nehrozil žiadny diktátor v osobe Călina Georgescua. Rumunskú demokraciu ťažko poškodilo rozhodnutie zrušiť preňho voľby, obeť nie je vinníkom. A Orbán nemá dôvod obávať sa ruských tankov, musí riešiť skôr ukrajinské hrozby pre tranzit ropy, plynu a podobne. Napokon, aj maďarský líder opozície Péter Magyar po Mníchove a stretnutí s Tuskom povedal, že žiadne rýchle členstvo Ukrajiny v EÚ neprichádza do úvahy.

Lenže európsky salón Zelenskému tlieska.

Zelenskyj od Európy a západných politikov žiadal, aby sa správali ako ukrajinskí občania, keď dôjde k útoku: nečakajú hodinu, ani deň, ani mesiac, ani rok. Konajú hneď. Tak sa má správať Európa. „Naša jednota je najlepšou zbraňou proti ruskej agresii.“

Mark Rutte, generálny tajomník NATO, sa v paneli, ktorý nadviazal na Zelenského prejav, nechal uniesť a hovoril, ako na vlastné oči videl, že ruské útoky na infraštruktúru a „život v mraze mínus 20 stupňov v Kyjeve robí Ukrajincov iba silnejšími, ako boli predtým“. Alebo že ruské úspechy na fronte „sú také malé, že sú takmer irelevantné“.

Hlavnou témou Zelenského prejavu bol dôraz na reálne bezpečnostné záruky, ktoré Ukrajina žiada od Západu. Chce získať zmluvné garancie, že európske štáty budú kvôli Ukrajine ochotné ísť do vojny s Ruskom a Amerika bude robiť poistku. 

Akoby táto téma nebola príčinou vojny.

Zelenskyj sa posmieval Putinovi, že nie je normálnym človekom, lebo nemôže navštíviť kaviareň, prechádzať sa po ulici. „Môže sa cítiť ako cár, ale je sluhom vojny,“ dodal. Divák si spomenul na viacero politikov iných štátov, ktorí sú na tom rovnako. Prezidenta Zelenského nevynímajúc.

Otázku, do akej miery je sluhom vojny aj samotný Zelenskyj mu nepoloží nikto. Pritom nejde o to, že je obeťou agresie, ale o to, že nesie zodpovednosť za Ukrajinu, aby nedopadla ešte horšie, ako je na tom teraz. Zelenskyj nie je formát de Gaullea, ktorý sa vzdal Alžírska, aby predišiel nekonečnej vojne. Ale Donbas je v podstate tým, čím bolo Alžírsko pre Francúzsko. Za to kreslí a ponúka predstavy, ako má táto vojna na hranici s Ruskom pokračovať. Ukrajinci v nej dokážu pokračovať, ak budú mať podporu Západu. Má to byť dokonca pre Európu výhodné, keďže budeme spoločne s Ukrajincami vyrábať drony, viac munície, vojenskej techniky každého druhu… Európsky Západ tlieska.

Tento potlesk je priznaním. 

Je to potlesk, ktorý umožňuje prehlušiť zodpovednosť za celé roky chybných západných rozhodnutí voči Ukrajine. Umožňuje zabudnúť na ten jeden prejav, ktorý mal v Mníchove naozaj historický význam, keď Putin v roku 2007 varoval pred rozširovaním NATO na Ukrajinu a Gruzínsko. Keby bolo v sále sedelo mnoho Kissingerov, ako si to účastníci o sebe namýšľajú, boli by tomu rozumeli a mníchovská konferencia mohla mať naozajstný význam pre bezpečnosť vo svete. 

Na Putinov prejav ešte minútu pred dvanástou nadviazal bývalý nemecký kancelár Olaf Scholz, keď vo februári 2022 (tesne pred začiatkom vojny) vyzval v Mníchove Zelenského, aby sa vzdal plánu na vstup do NATO. Tomu sa vtedy netlieskalo.

Zato ten terajší potlesk umožňuje zabudnúť na príčiny vojny na Ukrajine, aj na to, ako sa perspektíva Ukrajiny po vojne s Ruskom z roka na rok prudko zhoršuje, ako ide všetko od desiatich k piatim. Umožňuje zabudnúť, akým problémom je vnútorná správa ukrajinského štátu, masívna korupcia s ukrajinským heslom, že zlatý záchod sa nemení, mení sa iba zadok, ktorý na ňom sedí, že to všetko znemožňuje niečo, čím bola povojnová obnova Nemecka, znemožňuje trvalú obchodnú spoluprácu, a napokon aj prijatie Ukrajiny do EÚ, pretože sa tam dá minúť ľubovoľné množstvo peňazí, ale výsledok nepríde.

Tento potlesk nazývam prejavom kyjevského syndrómu. Je to potlesk tých, ktorí majú vinu a zodpovednosť za vývoj, ktorý viedol k vojne, za vojnu, ktorú Ukrajina prehrávala čoraz viac a za postupné ničenie národa, ktorý bol kedysi väčší ako poľský národ a po vojne bude polovičným, pričom namiesto veľkého Izraela bude pripomínať veľkú Palestínu.

Všetci tí, ktorí nechceli vidieť hrôzy vojny a prispeli k nej, si tlieskajú navzájom. Nesú za to svoj diel zodpovednosti, ale kým je ich dosť a vedia si prejaviť solidaritu – a preto bola potrebná aj pani dôchodkyňa Hillary Clintonová – sa to všetko dá ešte udržať.

Je to pritom kolosálne zlyhanie západnej politickej generácie. Potlesk pre Zelenského je priznaním viny a súčasne snahou vyhnúť sa zodpovednosti za dôsledky politických chýb. Pretože kým pokračuje vojna, musia sa riešiť iné otázky. Tí, čo tlieskali, sú komplicmi Zelenského v tragédii na Ukrajine. 

Pozerajú sa na zničený Kyjev, hovoria o jeho utrpení, ale nedokážu ho zniesť, ani mu čeliť zmenou politiky a prispieť k jeho skončeniu. Nedokážu si ani predstaviť noci v teplotách mínus 20 stupňov. Nedokážu pripustiť politiku, ktorá túto vojnu môže zastaviť. (Preto sa potešili aj Zelenského urážke Orbána.)

Lenže aj táto vojna sa raz skončí. A potom sa možno niekto na Ukrajine nahlas spýta, akou prekliatou náhodou sa naraz v dejinách na Ukrajine stretli ruská krutosť a západný cynizmus. Kto bude pátrať, v Mníchove nájde odpoveď. 

Človek by neveril, že to mesto môže získať po roku 1938 aj druhý negatívny význam. Podarilo sa.