Dvadsať rokov od sporu o výhradu vo svedomí

A potom sú tu dlhé politické príbehy.

Niektoré trvajú desaťročia.  Nie všetci si taký dlhý príbeh všimnú. Preto, lebo je príliš dlhý. Ľudia zvyknú byť zaneprázdnení, nie každý si všimne, že to, čo práve vidí, je pokračovaním toho, čo už bolo.

Jeden dlhý príbeh sa práve prihlásil o vašu pozornosť. Leží mi na srdci okrem iného aj preto, lebo som bol jeho malou súčasťou.

Predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Bernard Bober v posledných dňoch povedal, že Katolícka cirkev na Slovensku  klope politikom na dvere. A to v súvislosti s uzavretím zostávajúcich dvoch osobitných zmlúv medzi SR a Svätou stolicou.

Predovšetkým ide o zmluvu o výhrade vo svedomí.

Arcibiskup Bober to povedal pri príležitosti odborného sympózia k 25. výročiu uzavretia Základnej zmluvy medzi  Slovenskom a Svätou Stolicou. Zmluva bola uzavretá koncom roku 2000. Hlasovalo za ňu vtedy 100 poslancov NR SR z prítomných 113.

Zmluvám medzi štátmi a Vatikánom sa tiež zvykne hovoriť konkordát. Existujú desiatky štátov, ktoré majú uzavreté také zmluvy. Je to  vyjadrením dobrých vzťahov medzi štátom a Katolíckou cirkvou.

Základná zmluva obsahuje aj záväzok prijať štyri čiastkové zmluvy. Dve z nich, o katolíckej výchove a o službe v ozbrojených silách a zboroch, sú už dávno na svete. Chýba ešte zmluva o financovaní cirkvi a zmluva o výhrade vo svedomí. A práve posledná menovaná sa v týchto dňoch spomínala.

Pred dvadsiatimi rokmi nechýbalo veľa a zmluva o výhrade vo svedomí by bola  uzavretá. Lenže sa pre ňu strhol spor vo vláde. Schválenie zmluvy bolo zmarené.

Už počas sporu o výhradu vo svedomí som pociťoval, aké nedorozumenie  vládne okolo jej obsahu a podstaty. A tým nemám na mysli útoky voči nej zo strany nenapraviteľných antiklerikálov. Skôr ma trápilo, že tomu nerozumejú ľudia, ktorí v zásade chápu škodlivosť moderných protirodinných ideológií, ale zároveň sú nábožensky vlažnejší, čo niektorých z nich vedie k nedôvere voči cirkvi a k nedôvere voči vzťahu k cirkvi (cirkvám ) všeobecne.

Majú pocit, že zmluva s Vatikánom (o čomkoľvek) je niečo, čo sa týka „kostolných“ ľudí, a ich sa to nijako netýka, a že to je teda zbytočné, ak nie rovno škodlivé.

Neuvedomovali si, že zmluva o výhrade vo svedomí je dobrým ochranným štítom práve proti spomínaným ideológiám.

Revolučné protirodinné ideológie totiž vytvárajú ohrozenie slobody pre ľudí, ktorí s nimi nesúhlasia, čo je už desiatky rokov vidno v krajinách západne od nás. Ľudia stoja pred voľbou prispôsobiť sa ideológii a ísť proti vlastnému svedomiu alebo vydať sa cestou odporu a ocitnúť sa na okraji spoločnosti, vrátane straty zamestnania.

Lekári a zdravotníci odmietajúci vykonať potrat. Lekárnici, ktorí nechcú predávať antikoncepciu usmrcujúcu plod. Učitelia, ktorí nechcú vyučovať látku podporujúcu LGBT ideológiu, nechcú vyučovať liberálnu sexuálnu výchovu. Zamestnanci, ktorí nechcú oslovovať povinne ženu ako muža a naopak. Zamestnanci, ktorí si odmietajú dať dole z krku krížik. Nemá to konca kraja. Množstvo situácií, ktoré vedú k problémom a strate zamestnania, som popísal už pred dvanástimi rokmi v knihe „Levy prichádzajú“.

Na zmluvu o výhrade vo svedomí by sa v prípade potreby mohol odvolať každý zamestnanec, nielen katolík, ak by mu hrozila strata zamestnania alebo postih v ňom za to, že sa proti ideológiám ohradí.

Určitú úlohu zohráva aj to, že ľudia, ktorí už pred štvrťstoročím presadzovali potrebu výhrady vo svedomí, predbehli dobu, lebo tie problémy ešte neboli tak viditeľné. K takým ľuďom patril napríklad Anton Neuwirth z KDH, ktorý bol v 90. rokoch veľvyslancom SR vo Vatikáne. A samozrejme vtedajší politici KDH.

Dnes už je iná doba. Ľudia, ktorí boli pred dvadsiatimi rokmi proti zmluve o výhrade vo svedomí, dnes často patria k tým, čo cítia potrebu „postaviť hrádzu progresivizmu“.

Čo sa stalo pred dvadsiatimi rokmi?