Naše osobnosti roka 2025

Rok 2025 bol ťažký. Pokračujú vojny, v politike a širšom verejnom živote chýbajú osobnosti, rastú dlhy a súčasne stagnuje alebo klesá životná úroveň.

Stali sa však aj dobré veci. Na Slovensku, aj vo svete. S kolegami sme sa rozhodli, že každý z nás vyberie podľa svojich kritérií osobnosť roka. Pozývame aj vás, čitateľov, zapojte sa do diskusie pod článkom a napíšte, kto je osobnosťou roka podľa vás.

Bol to neuveriteľný rok. Podarilo sa nám založiť Marker a robiť veci, ktoré na Slovensku nerobí nikto. Spoznal som nesmierne zaujímavých ľudí, mnohí ste nám pomohli, mnohí nás nútia viac myslieť a lepšie pracovať. Každému z vás ďakujem.

Poďme k otázke. Kandidátov na osobnosť roka mám tento rok naozaj veľa, pár ich spomeniem.

Mike Benz za všetko, čo zverejňuje o spôsoboch a operáciách CIA a USAID za posledné desaťročia, volám ho americký Solženicyn. Calin Georgescu za gándhiovský prístup k politike a verejnému životu v Rumunsku, keď ho označili za hrozbu a zrušili preňho pred rokom voľby. Jeho význam a popularita vzrástli, ale bez akýchkoľvek násilností, pokojne. Bruno Macaes, bývalý portugalský minister pre Európu, ktorý systematicky zverejňuje správy o genocíde v Gaze. Marta Havryško za osobne odvážnejšiu, ale inak rovnako systematickú kritiku vnútorného vývoja na Ukrajine. Mimoriadne oceňujem Jeffreyho Sachsa za jeho verejné angažovanie sa proti vojnám. V Čechách s veľkým uznaním celý rok sledujem prácu novinára Daniela Kaisera. Zažíva niečo, čo sa len tak nevidí. V pražských médiách je osamelý vo viacerých témach naraz – vojna na Ukrajine, genocída v Gaze, covidový režim – a pritom si zachováva nadhľad, humor a vnútorný pokoj.

Zo Slovenska by som chcel spomenúť Vladimíra Kordoša, ktorý zorganizoval nielen sériu výstav po Slovensku, ale aj kultúrnych podujatí, ktoré si pripomínali 10. výročie smrti Rudolfa Filu a účastník sa medzi hudobníkmi, maliarmi, historikmi a ďalšími cítil ako v platónskej Akadémii. Oceniť by som chcel aj hlasovanie 90 poslancov, ktorí doplnili slovenskú ústavu, hoci má téma širokú spoločenskú podporu, bol to malý zázrak.

Napokon som váhal medzi dvomi osobnosťami. Tou druhou je Tucker Carlson, odvážny publicista a moderátor, ktorý si trúfa na najväčšie americké tabu. Jeho seriál o 11. septembri 2001 by mali vysielať veľké televízie, celý rad debát o vzťahu Ameriky a Izraela sa usiluje narovnať tento vzťah a tlačí na Trumpa a jeho politiku, rozhovory s Johnom Kiriakou alebo katarským premiérom či iránskym prezidentom sa snažia vyhnúť vojne. Neuveriteľne zaujímavý bol jeho rozhovor s Jeremiahom Johnstonom o turínskom plátne. Priestor, ktorý dáva Sachsovi a Mearsheimerovi, ktorí inak vystupujú v malých projektoch mimo mainstream, im dáva milióny divákov. Potešilo by ma, keby urobil nový rozhovor s Trumpom, bolo by o čom. A veľmi rád by som si niekedy pozrel jeho rozhovor s Netanjahuom. Obávam sa, že už asi nevzniknú, najmä ten druhý. Ale ktovie. Tucker je veľký macher. A platí to aj v prípadoch, za ktoré ho kritizujú, napríklad rozhovor s Nickom Fuentesom. Snažil sa ho naviesť na iné spôsoby a trochu prevychovať, ten chlapec je vulgárny, nerozvážny, občas povie úplné hlúposti. Od katolicizmu, ku ktorému sa hlási, má v prejave ďaleko. Tucker mu dal šancu a chcel ho naviesť na iný prístup, bolo to cítiť.

Za osobnosť roka však napokon vyberám Johna Mearsheimera, profesora Chicagskej univerzity, ktorý hovorí o Ukrajine tak presne ako nikto iný. Vypočujte si niekedy jeho starší rozhovor, keď už viete, čo sa stalo - a ono to všetko sedí. Nepreháňa, ani sa nebojí nepríjemnej pravdy. Mearsheimer nerobí chyby, je vecný a z jeho rozhovorov a kníh hovorí skúsenosť a múdrosť.

Všetko veci, ktoré tak veľmi chýbajú našej dobe. Som veľmi rád, že Mearsheimera môžeme každý týždeň prekladať a vydávať v Markeri. Považoval by som za česť, keby sa nám podarilo vydať aj jeho knihu a pozvať ho na Slovensko.

Pre mňa je osobnosťou roka pápež Lev XIV.

Moja voľba prekvapila najprv mňa. Kládol som si otázku, či to náhodou nie je z mojej strany taký prejav automatickej lojality katolíka voči novej hlave Cirkvi. Ale nie.

Uvedomujem si, že pápež Lev nie je zatiaľ výrazným. S pápežom Františkom sa to nedá porovnať. Ale pápež Lev u mňa vyniká práve tak akosi relatívne, v porovnaní so svetom, ktorý nás obklopuje.

Svet je plný nepokoja. Obklopujú nás vojny, konflikty, trápi nás niekedy bezvýchodiskovosť. Svet sa mení, strácajú sa niekdajšie politické a ekonomické istoty. Nevieme, kam smerujeme.

A nepokoja sme plní aj my, v našom vnútri. Neukotvení, rozbúrení, hnevliví, dusení vlastnými emóciami. Sociálne siete nám teda pokoj nedodali. A dosť sa aj bojíme. Dobre už bolo, často počúvam.

A zrazu tá postava v bielom. Pápež Lev je pokojný. A láskavý. Hovorí pokojne, vyzerá pokojne. Koná pokojne.

Aj cirkev bola nie tak dávno vo veľkom nepokoji. Nehovorím, že pápež Lev to všetko vyriešil. Ale potvrdil, a veľmi pokojne, základné pravdy, ktoré naša doba najviac spochybňovala. A snaží sa spojiť rozdelené.

A jeho pokoj je Kristov pokoj. Myslím, že náš Pán ustanovil úrad pápeža práve preto, aby sme mohli ostať pokojní. Ľudia potrebujú vidieť fyzický pevný bod.

A ešte čosi. Lev XIV. sa stal pápežom okrem iného aj preto, lebo sa dobre staral o peruánskych katolíkov ako biskup v Chiclayo. Nenápadne, bez potlesku sveta. Lev je Američan z Chicaga. Od Mexika na juh Latinoameričania nazývajú Američanov z USA slovom gringo. Je to označenie často posmešné, dajme tomu niekedy žartovné. 

Lev je gringo, ktorý sa stal pápežom, z veľkej časti aj preto, lebo sa staral o ľudí, ktorí používajú slovo gringo. Nie je to úžasné?

Mojou osobnosťou roka je mama „transrodovej“ dcéry, s ktorou som pre Marker nedávno spravila rozhovor. Zaslúžila by si však skôr titul osobnosť desaťročia. Pani Elena, čo je pseudonym, sa už roky stretáva s extrémne beznádejnou situáciou. Na Slovensku, ktoré má povesť jednej z najmenej progresívnych krajín v regióne, jej dcére roky profesionáli „pomáhali“ tým, že ju utvrdzovali v ilúzii.

Takmer všetci zodpovední dospelí, ktorí sa s Eleninou dcérou stretli – učitelia, psychiatri, psychológovia, jej dcéru označovali ako chlapca a používali jej „mužské“ meno a zámená. A to napriek tomu, že Elenina dcéra mala výrazné psychické problémy, vzhľadom na ktoré bola niekoľkokrát hospitalizovaná.

Elena sa bránila, žiadala, aby profesionáli jej dcéru neutvrdzovali v bludoch, že je chlapcom. Nepochodila. Teraz je jej dcéra už dospelá. A napriek tomu, že stále nie je psychicky celkom zdravá, dostáva od endokrinologičky mužské hormóny. Elena sa môže iba prizerať tomu, ako sa jej dcéra sebapoškodzuje škodlivými hormónmi. Keby sa Elena verejne, pod svojím menom ozvala, riskuje, že stratí vzťah s dcérou. A nikto by jej nepomohol. Naopak, aktivisti a média hlavného prúdu by ju označili za nenávistnú, transfóbnu, krkavčiu matku.

Osobnosťou roka je teda Elena pre mňa preto, že každý deň nájde silu vstať z postele. Teda, že napriek beznádeji bojuje za svoju dcéru a hľadá spôsoby, ako by jej naozaj pomohla.

Do zbierky osobností roka vyberám belgického premiéra Barta de Wevera. Patrí do úzkeho západného klubu európskych lídrov, no napriek tomu má veľmi odvážne, realistické a triezve názory. A urobil niečo, na čo by mal odvahu málokto – vzoprel sa tlaku EÚ na ďalšie financovanie vojny na Ukrajine.

De Wever v októbri zablokoval plány eurokomisie, ktorá chcela použiť 140 miliárd zo zmrazených ruských aktív na financovanie Ukrajiny. Podľa portálu Politico tým šokoval lídrov Únie, ktorí už rozdeľovali peniaze na konkrétne projekty. Aj zbrojárske.

De Weverova rebélia patrí medzi zlomové udalosti roka. Myslím si, že zabránil celej sérii zlých následkov, ktoré by priniesli plány eurokomisie.

De Wever tvrdil, že úverovanie Ukrajiny zo zadržaných ruských peňazí by bola krádež. Keďže za ruské aktíva v Bruseli zodpovedá belgický štát, de Wever žiadal záruky EÚ za každý cent, ktorým by chcela manipulovať. Záruky nikto nedal, ani členské štáty, ani Európska centrálna banka. Belgicko preto plány EÚ zablokovalo.

Ak by vyšli, malo by to vážne právne a finančné následky – žaloby by Rusko zrejme vyhralo a ukradnuté aktíva by museli splácať európski daňoví poplatníci.

Ešte vážnejšie by však boli politické následky. Predpokladám, že po takejto lúpeži by boli celkom vylúčené akékoľvek ďalšie rokovania o prímerí. Rusko by zrejme trvalo na tom, aby Únia peniaze vrátila a aby ich Ukrajina nemohla používať na nákup zbraní proti Rusku. Predsa len, bombardovať z Ukrajiny ruské rafinérie za peniaze Rusov, to by bola silná káva…

De Weverova vzbura zabránila veľkým škodám. Finančným, právnym, diplomatickým a napokon aj morálnym. Po takomto kroku by už EÚ nebola „bezpečný prístav pre investorov“, ale jeho opak.

De Wever nakoniec nahlas povedal aj to, že Rusko vojnu neprehrá. Takéto predstavy označil za rozprávky a ilúzie. A zaklincoval to tvrdením, že porážka Ruska vlastne nie je žiadúca. Pretože nechceme nestabilitu v jadrovej veľmoci.

Aj v tom má de Wever pravdu.

Vojna na Ukrajine sa nezačala v roku 2022, ale v roku 2014. A nezačala sa útokom Ruska, ale útokom ukrajinskej armády na proruský Donbas. Ak by Ukrajina túto vojnu vyhrávala, teda ak by Rusku hrozila porážka v konvenčnej vojne o Donbas a Krym, ktorú považuje za existenčnú, o slovo by sa hlásili silnejšie zbrane. Tie jadrové.

A po tom ľudia ako de Wever netúžia.

V piatkovej diskusii Markeru som ako osobnosť roka spomenul Charlieho Kirka, no keďže som si od začiatku vyberal medzi dvoma favoritmi a Kirka nakoniec zvolili aj iní kolegovia, nakoniec ako moju osobnosť roka vyberám vizionára a najbohatšieho muža planéty – Elona Muska.

Nie preto, že by bol rok 2025 pre majiteľa Tesly, SpaceX a sociálnej sieti X ktovieako úspešný. Skôr by sa dalo povedať, že Musk, ktorý sa snaží posúvať hranice možného, narazil na hranice reality – tej politickej.

Po škaredom konflikte sa rozkmotril s Donaldom Trumpom, pričom Muskom založený Úrad pre efektivitu vlády (DOGE) už dnes nefunguje. Zatiaľ čo v januári vizionár sršal na Trumpovej inaugurácii optimizmom, o niekoľko mesiacov už s hrôzou sledoval, ako republikáni schvaľujú ďalšie zvyšovanie štátneho dlhu.

Nie je to prvýkrát, čo sa Musk nadchol pre vec, no rýchlo sa popálil. Ale tiež ako veľakrát v minulosti, aj teraz sa čoskoro pozviechal. Keď na začiatku Trumpovej vlády ľavicoví extrémisti a progresivistickí vandali útočili na vozidlá a majetok firmy Tesla, cena akcie sa prepadla zo 480 na 220 eur. Dnes, po roku, je však cena akcie spoločnosti na svojich pôvodných hodnotách.

Napriek všetkým jeho nedostatkom sa mi len ťažko hľadá osobnosť, ktorá by na súčasný vývoj mala väčší pozitívny vplyv než práve Elon Musk. Má leví podiel na tom, že po desaťročiach stagnácie došlo k reštartovaniu rozvoja vesmírnych technológií. Dnes predpovedá a snaží sa o kolonizáciu Marsu a tiež o robotizáciu spoločnosti, vďaka ktorej sa podľa neho práca stane voľnočasovou aktivitou. Napriek všetkým očividným rizikám tohto scenára ide o optimistický pohľad, ktorý napríklad v Európe kontrastuje s čoraz viac citeľným nedostatkom.

Pokiaľ si však pri jeho prínose máme za minulý rok vybrať jednu konkrétnu zásluhu, tak je to fungovanie sociálnej siete X. Keď ju Elon Musk ešte pod značkou Twitter prebral, do veľkej miery zastavil progresivistickú cenzúru, čo prinieslo demokratické dividendy v Amerike a prináša ich aj dnes v Európe.

Len tento piatok pritom Európska komisia uložila Muskovej sieti pokutu v hodnote 120 miliónov eur. Brusel tvrdí, že je to pre porušenie zákonov, lenže ťažko sa dá veriť tomu, že dôvodom nie je snaha o cenzúru. Tak to vidí nielen Musk, ktorý pred rokom vyhlásil, že eurokomisia ponúkla X a ďalším sieťam tichú dohodu o cenzurovaní obsahu, ktorú však jeho sieť na rozdiel od iných odmietla. Pokutu pre X ako cenzúru vnímajú aj rôzni „ochrancovia informačného priestoru“, ktorí to nazývajú „bojom proti dezinformáciám“.  

Muskova sieť X napriek všetkým svojim nedostatkom zostáva najslobodnejším informačným priestorom v Európe a za to si tento americký vizionár s juhoafrickým pôvodom zaslúži uznanie.

Žijeme v dobe, ktorá nás núti názorovo sa vyhraniť, ale aj spájať, hľadať súvislosti, ale aj riešenia. Tlak na zaujatie postoja ohľadne rôznych spoločenských otázok stále silnie, no bez vedomostí odznievajú iba bezobsažné frázy. Za osobnosti roka preto pokladám učiteľov, ktorí dokážu už v najmenších deťoch budovať vzťah k poznatkom a poznávaniu sveta.

Ak učiteľ pristupuje k svojej práci ako k poslaniu, nemá to jednoduché, a nielen keď navzdory rôznym tendenciám vo vzdelávaní musí vsádzať aj na toľko kritizované memorovanie. Veď bez ohľadu na to, či ide o prírodné, alebo humanitné vedy, práve ono poskytuje základ pre osvojenie si pribúdajúcich vedomostí. Rozlišovať však základné učivo od rozvíjajúceho a viesť k chápaniu vzťahov medzi jednotlivými predmetmi vyžaduje celého človeka. Za túto mravčiu prácu, nie vždy vedúcu k okamžite viditeľným výsledkom, patrí uznanie všetkým učiteľom, ktorým naše deti zverujeme s vďakou a radi.

V tomto roku sa udiali tri udalosti, ktoré mali tendenciu byť zlomové. V slovenskom meradle to bolo prijatie novely ústavy. V celosvetovom začiatok druhého funkčného obdobia Donalda Trumpa a zvolenie pápeža Leva XIV.

Pri novele ústavy sa však nedá určiť jedno meno. Pri výmene pápeža je to tiež zložitejšie, lebo Lev sa neprezentuje silnými gestami a zatiaľ je skôr v tieni svojho predchodcu. A preto za osobnosť roka vyberám Donalda Trumpa. 

Samozrejme, Trump je kontroverzná osobnosť a má ďaleko od ideálneho politika. Mnohé veci robí polovičato a veľa z nich veci robí zle. Dá sa mu pripomenúť jeho sľub o tom, ako za jeden deň ukončí vojnu na Ukrajine. Dá sa mu vytknúť jeho slepota voči zločinom Izraela. Môžeme ho kritizovať pre reči voči Grónsku či Kanade, alebo postup voči Venezuele. 

Otázne sú tiež výsledky jeho obchodnej vojny, boj s mimovládkami a bujným štátnym aparátom, obrovským štátnym dlhom, progresívnou ideológiou či kriminalitou. Až sa zdá, že jediná oblasť, kde skutočne doručil výsledky, ktoré sľuboval, je boj s nelegálnou migráciou.

No aj napriek všetkým týmto chybám je to stále Trump a jeho hnutie MAGA, ktoré je najsilnejším protivníkom dominantnej progresívnej ideológie a tiež hlavným hýbateľom politiky v západnom svete. Preto je podľa mňa osobnosťou roka 2025.

Bolo by trestuhodné, ak by sa medzi osobnosťami roka v Markeri neobjavil aj Charlie Kirk. Za jeho unikátne diskusie opreté o pravidlo, že keď sa ľudia odlišných názorov prestanú rozprávať, nastupuje násilie.

Za to, že konzervativizmus spravil medzi mladou generáciou znovu „cool“. Za to, že iba nehovoril, ale položením základného kameňa organizácie Turning Point USA aj konal.

Za to, že aj v súkromí žil spôsobom, ktorý sme si dlhé dekády, až do nástupu progresivistickej nočnej mory, asociovali s americkým snom. A napokon za to, že ho jeho presvedčenie stálo to najcennejšie, čo mal.

Politickou osobnosťou roka je pre mňa Andrej Babiš. Aby mohol byť premiérom, ako si želajú občania, vzdá sa firmy v hodnote 100 miliárd Kč. Znechutenie politikov, ktorí sú v politike preto, aby sa obohatili, sa dá krájať. Kto iný, než boháč, by však mal vedieť, že peniaze nie sú všetko.

Charlie Kirk bol muž stredu, nebol žiaden radikál. Jeho oddanosť diskusii s názorovým oponentom a presvedčenie, že dôležitý je spor o lepší argument, robili z Kirka umierneného človeka. Práve preto bol pre ľavicu nebezpečný. Reakcia ľavice na jeho zavraždenie (v našich kruhoch tiež reakcia na svätú omšu za Kirka slúženú kardinálom Dukom) ukázala, že aj názory pravicového stredu sa pre ňu stali neúnosnými. Neboli to však len radikáli z okraja ľavicového spektra, ktorí schvaľovali či dokonca oslavovali popravu politického nepriateľa, ale aj mnohí novinári a množstvo užívateľov na sociálnych sieťach. Výmena názorov a diskusia medzi politickými tábormi je pre ľavicu dnešnej doby nežiaduca. Patrí do kategórie nenávisti a podnecovania.

V nemeckej politike je pre mňa osobnosťou roka podpredsedníčka parlamentnej frakcie AfD Beatrix von Storch. Jej priama otázka obnažila svedomie kancelára Friedricha Merza. Na otázku, či je s jeho svedomím zlučiteľné hlasovať pre kandidátku na ústavnú sudkyňu, ktorá upiera dôstojnosť nenarodeným deťom, odpovedal stroho „áno“. Bezostyšnosť, s akou sa Merz priznal k tomu, že konzervatívne hodnoty sú preňho druhoradé, prekvapila aj mnohých priaznivcov CDU. Celé leto v nemeckej politike sa nieslo v duchu diskusie o „ľudskej dôstojnosti“. Vďaka Beatrix von Storch.

Na jeseň sa von Storch postarala o prijatie Joachima Paula v Bielom dome. Joachim Paul bol kandidátom na primátora v meste Ludwigshafen s reálnymi šancami dostať sa minimálne do druhého kola. Volebná komisia však rozhodla, že ako „extrémista“ nemohol kandidovať (medzi dôvodmi stálo, že obľubuje Pána prsteňov).

V AfD momentálne prebieha diskusia na mnohé zahraničnopolitické a ekonomické otázky – kým Weidelová smeruje stranu liberálnym smerom, Chrupalla pozerá vľavo. Najlepšou odpoveďou na problémy doby by však boli postoje pani von Storch.

Pridajte sa do diskusie pod článkom a napíšte, kto je osobnosťou roka podľa vás.

Ak ešte nie ste členom spoločenstva, čo je predpoklad, aby ste sa mohli zapojiť do diskusie, staňte sa ním a podporte Marker.