Rusínska Potopa. Film, ktorý divákom nedá čas si vydýchnuť

V prvý decembrový týždeň príde do kín slovenský film Potopa. Ten je debutom mladého slovenského režiséra Martina Gondu (1990), pochádzajúceho z Košíc. Téma je na prvé počutie veľmi lokálna, príbeh o vysídlení obyvateľov rusínskych obcí na severovýchode Slovenska z dôvodu výstavby vodnej nádrže Starina. A keďže film je natočený v rusínskom jazyku, ide aj o historicky prvý celovečerný rusínsky film.

To všetko sú informácie, pre ktoré sa divák môže na film pozerať s rezervou a nemať od neho najvyššie očakávania. Aj mňa samého do kina prilákalo skôr to, že žijem v Snine a Starinu, kde sa narodil aj môj otec, mám „za kopcom“. Všetky obavy však treba dať bokom. Potopa je aj napriek silnej konkurencii jedným z najlepších slovenských filmov roka, ktorý robí výbornú reklamu režisérovi, protagonistom, regiónu aj Rusínom.

Hlavnou postavou filmu je dievča menom Mara. Tá žije so svojím otcom Sašom v dedinke Ruské, poslednej obci pred hranicami a zároveň poslednej dedine, ktorú úrady nariadili vysídliť pre výstavbu Stariny. Mara chce z Ruského odísť študovať na strednú školu do Košíc a stať sa pilotkou. Jej otec je presným opakom. Je starý, hrubý a verí, že svoj život pokojne dožije v rodičovskom dome.

Rovnaký osud chce aj pre svoju dcéru. Dúfa, že pôjde na strednú školu do Sniny, čoskoro sa zamestná v podniku JAS a pomôže mu so starostlivosťou o gazdovstvo aj financie.

Rodinná dráma, ktorá je alegóriou na to, čo sa odohráva v celej obci, kde mnohí mladí vnímali vysídlenie ako šancu presťahovať sa do rozvinutejších regiónov, graduje potom, čo je obyvateľom definitívne oznámené, že obec bude vysídlená. Marin otec po tejto informácii a jej podpore od vlastnej dcéry dostane porážku a dievča stojí pred dilemou, ako sa postaviť k otcovi pripútanému na lôžko.

Nebudem prezrádzať všetko. Už podľa námetu filmu je však jasné, že rodina sa napokon presťahuje do bytovky v meste – iná možnosť ani neprichádza do úvahy.

K historickým udalostiam len krátka poznámka: v skutočnosti dedinu odmietla opustiť jedna stará žena. Zostala v nej aj napriek tomu, že do dediny prestal chodiť autobus, zrušili obchod, vypli elektrinu, odstrihli telefónny kábel a kostol aj domy zrovnali so zemou buldozéry.

Vo filme je to všetko ukázané. Mimoriadne silná je scéna exhumácie cintorína. Na predpremiére v Snine bolo v sále neraz počuť popoťahovanie a utieranie nosov či sĺz.

Príbeh tejto nezlomnej ženy, ktorej deti nosili jedlo, sa skončil tým, že krátko po vysídlení obce zomrela na priedomí svojho domu. Podobne dopadlo aj mnoho starších ľudí vytrhnutých zo svojich rodných dedín a presťahovaných do bytoviek. Ostatní sa buď prispôsobili, alebo prežili vďaka silnej komunite, ktorú pôvodní obyvatelia vytvorili na novom mieste.

O tom, že Gonda a jeho tím drámu vykreslili výborne, svedčí aj zaradenie filmu na dva prestížne filmové festivaly – v argentínskom Mar del Plate a indickom Goa, pričom v Argentíne získal cenu Signis za najlepší film. Na režisérsky aj rusínsky filmový debut je to pozoruhodný výsledok.

Okrem výborne zvládnutých technických stránok filmu (pre kameramana Olivera Záhlavu je to tiež filmový debut) treba vyzdvihnúť aj herecké výkony, ktoré podávajú prevažne neherci a herci z rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Ani jedna scéna po tejto stránke nepôsobí rušivo. Výkony hercov sa môjmu laickému oku zdali omnoho lepšie ako tie z väčšiny slovenskej seriálovej produkcie.

Výborná je aj hudba (počuť ju aj na konci traileru), ktorá pripomína poľský film Sedliaci. Podobne ako v poľskom filme, aj tu ide o vhodné spojenie ľudového motívu s moderným aranžmánom. Poliaci boli len o niečo odvážnejší v jej využití.

S tým súvisí aj moja hlavná výčitka. Po dopozeraní mi bolo ľúto, že jedinečné ľudové motívy regiónu nedostali väčší priestor. Režisér na predpremiére vysvetlil, že sa chcel sústrediť na hlavnú dejovú líniu a vytvoriť film vhodný aj pre medzinárodné publikum, a preto musel množstvo scén s týmito motívmi vystrihnúť.

Výsledkom je film, pri ktorom divák nemá čas vydýchnuť si od napätia. Obec aj hlavná hrdinka v ňom prežívajú drámu prakticky od prvých minút až do konca. Trochu väčšia košatosť a odvaha zapojiť miestne prvky na úkor napätia by pritom filmu neublížili, štáb totiž pri hudbe ukázal, že ich dokáže zapracovať veľmi prirodzene.

Posledná poznámka sa týka spoločenského presahu filmu. Potopa prichádza v čase, keď sa spoločnosť sporí o výstavbu veľkých projektov ako prečerpávacia elektráreň Málinec či baterkáreň v Šuranoch. V žiadnom z týchto prípadov nejde o tak dramatický príbeh ako v Starine, no spoločenský tlak je dnes napriek tomu väčší.

Samozrejme, je to spôsobené inou dobou, no otázka obeti menšej komunity pre dosiahnutie dobra väčšieho celku ostáva otvorená. Film ani spoločnosť sa jej veľmi nechcú dotýkať. Je pozoruhodné, že divák vo filme ani raz nevidí výsledok, pre ktorý bolo vysídlenie nevyhnutné, vodnú nádrž Starina, ktorá zabezpečila pitnú vodu pre celý východ až po Prešov a Košice a zabránila záplavám v povodí Cirochy. Krátko pred koncom filmu sa režisér tejto témy dotkne len tým, že divákovi ponúkne umelecké zábery dažďa a vody pritekajúcej rôznymi cestičkami až na okraj nádrže.

Kamera sa však nikdy nedvihne natoľko, aby sme videli Starinu z vtáčej perspektívy. A to aj napriek tomu, že Mara „má hlavu v oblakoch“, túži byť pilotkou a vo filme si dokonca raz zalieta.

Vyvstáva mi z toho otázka, či nás dnes celok, spoločnosť, spoločné dobro, zaujíma menej, a oveľa viac sa sústreďujeme na jednotlivca a jeho perspektívu. Nechcem nikomu nanucovať moju interpretáciu, zdá sa mi však, že niečo na tom bude.

V každom prípade, Potopa je ďalšou z výborných historických drám, ktoré sú v posledných rokoch doménou slovenských filmárov. A je len dobré že dramatizácia sa, na rozdiel od niektorých iných slovenských filmov, nedosahuje brutalitou záberov, ani rýchlosťou strihu, ale skôr silou príbehu. 

Na debut režiséra Gondu sa určite oplatí zájsť do kina. Zdá sa totiž, že v ňom rastie ďalší výborný slovenský režisér a filmár.