Hubokracia alebo nadvláda rečí nad činmi

Dávno, teda keď som mala asi 12 rokov, sme s kamarátkou v Petržalke objavili vrak lode. Kto máte túto časť Bratislavy zafixovanú ako plnú panelákov, možno vám sem loď nepasuje. Petržalku však lemuje aj hrádza, ktorá sa na niektorých miestach takmer dotýka ramena Dunaja. Kedysi dávno sa na brehu nachádzal riadne zhrdzavený zvyšok nákladného riečneho plavidla.

V časoch, kedy internet ešte len na Slovensku začínal rozprestierať svoje chápadlá, sme sa s kamarátkami museli stretávať osobne. Napríklad na hrádzi. S jednou z nich sme tu spriadali veľké plány. Inšpirované filmom Titanic, natočeným v deväťdesiatom siedmom, sme spoločne plánovali, ako vrak vyčistíme a budeme v ňom robiť školské oslavy.

O nebezpečnosti pohybu v hrdzavom vraku lode pre 12-ročné dievčence, nieto ešte pre tridsať ich rovesníkov, čitateľom asi nemusím hovoriť. Boli sme deti, mnohé súvislosti nám nedochádzali. Nakoniec, proces plánovania sme si aj tak užívali omnoho viac než prenášanie snov do reality.

Takto čisto teoreticky sme s rovnakou kamarátkou vytvorili viacero projektov, napríklad farmu na chov zvierat. V tomto našom papierovom JRD sme mali na kartónoch presne rozvrhnuté, kde budú ktoré zvieratá ustajnené.

Aké pekné veci dokážu vymyslieť deti! Podobné snívanie je pre detský vývin veľmi dôležité. Horšie však je, keď sa to s vekom neskončí. Teda keď bezcieľne spriadanie plánov človeku ostane do pokročilej dospelosti. Pokiaľ nie ste profesionálny snívač a trpíte týmto syndrómom, vytvárate totiž problémy pre ľudí okolo vás. Mimochodom, existuje niekto, kto je ochotný platiť druhým za snívanie? Pýtam sa pre kamarátku.

Dospelácku tendenciu prázdneho spriadania plánov, najmä v spoločnosti iných ľudí, škaredšie povedané mlátenie prázdnej slamy, som nazvala hubokraciou. Termín pochádza z gréckeho krátós (vláda) a húbos (huba). Žartujem, samozrejme. Nikdy by som netvrdila, že by Gréci vládu pomenovať „krátós“. Prečo by to robili?

Ale teraz vážne. Hubokracia, teda (nad)vláda ústnych otvorov, nastáva vtedy, keď rečí o budúcich činoch je omnoho viac ako činov. Tento neduh je extrémne rozšírený v politike, ale môže nastať aj v romantických vzťahoch a v práci.

Keďže politiku a lásku si netrúfam reformovať, rozhodla som sa v tomto texte sústrediť na posledné menované. Áno, reformovať, lebo mám aj nejaké návrhy, ako sa s vlastnou tendenciou k hubokracii vysporiadať. V prípade potreby ich nájdete nižšie.

Najprv však treba spraviť diagnostiku. Ako sa hubokracia prejavuje?

Ilustrujme si to na príklade z mojich bývalých zamestnaní. Mala som raz šéfa, nazvime ho Lojzo. Lojzo sa rád stretával s klientmi na káve. Keďže bol sympaťák a jeho úprimné hnedé oči vzbudzovali dôveru, všetci sa v jeho spoločnosti cítili dobre. Aj klienti. Ešte lepší pocit mali, keď im Lojzo všeličo sľúbil. Asi viete, kam tým smerujem.

Raz sme takto v piatok poobede spokojne sedeli u klientov. Lojzo sa s nimi porozprával, sľúbil, že do pondelka urobí to či ono. Už vtedy ma začala nahlodávať skepsa a v duchu som sa Lojza pýtala: „Budeš na tom robiť cez víkend?“. Potlačila som však obavy, lebo aj takí pracovití ľudia medzi nami sú.

Ale Lojzo nebol jedným z nich. V piatok, sviatok či v bežný deň, môj exšéf nielen neplnil sľuby, ale neodpisoval na emaily a nebral telefón. To ste s ním tak sedeli na káve a jemu neustále svetielkoval mobil. Mal totiž namiesto zvukového zapnuté svetelné upozorňovanie na prichádzajúce hovory. Nezasvätenému by sa z toho mohlo zdať, že Lojzo je veľmi obľúbený. Neskôr, keď som sa mu sama snažila dovolať, som pochopila. Z mobilu mal exšéf stroboskop kvôli všetkým, ktorým niečo nasľuboval a nesplnil to.

Lojzo bol jednoducho otec všetkých hubokratov. Nie všetci túto tendenciu dotiahnu do podobných výšin, ale na to, aby vás psychicky rozložil, niekedy stačí aj menší preborník.

Poznáte také porady, ktoré sa zvrhnú v hubokratické preteky? Kde zvíťazí ten, kto toho najviac narozpráva a najmä nasľubuje? Pokiaľ vo vedení chýba niekto, kto by si reči dal do kontrastu s výsledkami, mlátenie prázdnej slamy naozaj môže byť kľúčom ku kariére. Aspoň na chvíľu. Pretože súkromná firma plná hubokratov dlho nevydrží.

V dnešných časoch epidémie samodiagnostiky rôznych psychických ochorení alebo iných neduhov, by ste sa mohli začať pýtať: „Nie som aj ja náhodou hubokrat?“ Možno niekedy niečo sľúbite a nesplníte. Alebo si niečo predsavzáte a nevyjde to. Nemajte obavy. Nikto nedokáže na sto percent odhadnúť svoje sily a možnosti.

Ak sa vám však zdá, že nesplnené začína prevažovať nad splneným alebo jednoducho túžite pestovať realistický prístup k svojmu času, mám pre vás radu. Kým začnete rozmýšľať, čo by ste chceli robiť, spravte si časový audit.

Jednoducho si všímajte a prípadne aj zapisujte, čo každý deň naozaj robíte a ako dlho. Časom prídete na to, že istých činnosti, ktoré sa javia ako nepodstatné, sa nechcete a nedokážete vzdať. Ja som takto v priebehu rokov zistila, že potrebujem denne stráviť nejaký čas osamote pozeraním na stromy za oknom.

Hoci to znie skôr ako program pre obyvateľku zariadenia pre seniorov, taká je realita. Pokiaľ tento čas na „nič“ nemám, trpím. Viem preto, že si mám deň plánovať tak, aby obsahoval aj tupé zízanie z okna, čím regenerujem hlavu.

Pokiaľ vy viete, že potrebujete každý deň stráviť nejaký čas rozhovormi s ľuďmi, najlepšie na káve, môžete si podľa toho tiež zariadiť svoj deň. Tým pádom si svoju potrebu nebudete musieť prenášať do práce, napríklad si ju uspokojovať zbytočnými pracovnými stretnutiami pri horúcich kofeínových nápojoch. A ostatným ostane čas na pozeranie z okna.